Na webe mesačníka angažovanej publicistiky Kapitál jeho šéfredaktor Tomáš Hučko zverejnil svoj text s názvom Nekompetentnosť, bossing a strata partnerstiev. Čo sa deje v Slovenskom literárnom centre? Článok hodnotí moje pôsobenie na čele menovanej inštitúcie, kam som nastúpil v januári minulého roku.
Čakal som, že to spomenie Tomáš: on sám a ľudia okolo Kapitálu nie sú v tejto téme nestranní pozorovatelia. Sú zaangažovaní, i keď iným spôsobom, ako by chceli. Tomáš na mňa ako riaditeľa SLC minulý rok naliehal, aby sme finančne podporili vydanie knihy, ktorú plánovali a dotácia z Fondu na podporu umenia im nepokrývala celé náklady na vydanie. Keďže finančnú podporu pre slovenských vydavateľov neposkytujeme (zameriavame sa na zahraničných, ktorí chcú vydať dielo slovenského autora/-ky), naša odpoveď bola zamietavá. Iný člen redakčnej rady Kapitálu získaval roky od literárneho centra finančnú podporu na svoje podujatia. Dostáva ju naďalej, no primeranú rozpočtu a rozhoduje sa o nej iným, transparentnejším spôsobom, ako tomu bolo donedávna. Netvrdím, že tieto dve skutočnosti mali vplyv na vznik najnovšieho článku. Ale myslím si, že čitateľ by ich mal vedieť, ak si má vytvoriť objektívny názor.
Niežeby sa Tomáš v článku téme podpory (nielen) domácich podujatí nevenoval, práve naopak. Dokonca mi k nej aj poslal otázku. Ale nič z mojej odpovede v článku neuverejnil. Niečo vás ako novinára zaujíma, opýtate sa, dostanete odpoveď, ale potom ju odignorujete. Tak len pre poriadok na konci tohto textu prikladám plné znenie jeho otázok a všetkých mojich odpovedí.
Ako bývalého novinára ma z novinárskeho hľadiska udivilo ešte pár vecí. V titulku článku, aj v samotnom texte sa píše o bossingu. Čo je celkom závažné obvinenie. Novinár má právo ho vzniesť, ale slušné a podľa žurnalistických štandardov by bolo, keby sa ma autor článku opýtal na moju reakciu a dal mi možnosť vyjadriť sa ku konkrétnostiam. Tomáš to však nespravil. Pýtal sa na všetko možné, ale k bossingu neprišla od neho ani jedna otázka. Uspokojil sa tiež s tvrdením hlavnej respondentky článku o počte ľudí, ktorí už v SLC nepracujú. Keby tú istú otázku položil mne, zistil by, že medzi nimi je aj odchod do dôchodku, či prechod na iný typ zmluvy.
Čakal by som tiež, že do článku osloví aj ľudí, ktorí v SLC stále pracujú a dal by im priestor anonymne sa vyjadriť. Objektivite článku by prospelo, keby v ňom zazneli aj názory autorov a prekladateľov (lebo hlavne pre nich sme tu), ktorí za rok a pol prišli so mnou a s našou inštitúciou do kontaktu, a mohli by potvrdiť “rozvrat”, ktorý tu nastal. No počet takýchto respondentov, ktorí by neboli v téme zaujatí spôsobom, aký spomínam v úvode, je 0. Naopak, najväčší priestor pre siahodlhé vyjadrenia dostala bývalá kolegyňa, ktorú som na začiatku minulého roku menoval do funkcie vedúcej Oddelenia zahraničných projektov. Po zhruba troch mesiacoch sa ukázalo, že funkciu nezvláda a dopustila sa aj pár závažných pochybení, kvôli ktorým SLC mohlo čeliť žalobám. Vo funkcii vedúcej oddelenia ju preto vystriedala iná, skúsenejšia osoba, čo sa samozrejme prejavilo na vzťahu hlavnej respondentky článku Petry Mikulášovej smerom ku mne.
Obvinenie
Najviac sa mi žiada reagovať na tú časť článku, kde som obvinený z dešpektu a bossingu voči zamestnancom. Celý život si zakladám na tom správať sa ku každému slušne, bez ohľadu na jeho či jej názory, schopnosti či iné inakosti. Kto ma pozná dlhšie, môže povedať, či sa mi to darí. No tvrdiť o mne opak sa ma osobne dotýka, lebo si myslím, že je to mimo reality.
Na túto časť článku sa však reaguje ťažko, keďže je plný nepravdivých tvrdení (napr. o tom, ako som prestal niektorého z bývalých zamestnancov zdraviť či ako sa u nás o dôležitých rozhodnutiach nediskutuje), nepresností (M. Rumanovský nebol nikdy vedúcim oddelenia marketingu), výmyslov i banalít. Úplne ma to neprekvapuje, lebo obvinenie z bossingu som z úst hlavnej respondentky článku počul pred svedkom aj v decembri minulého roku, keď som so zamestnancami absolvoval koncoročné hodnotiace rozhovory. V jej prípade som ho začal poďakovaním za jej výkon pri príprave a realizácii nášho vystúpenia počas Dní slovenskej kultúry v Oslo. P. Mikulášová na moje slová reagovala vyjadrením, že sa jej dotklo, že som sa jej nepoďakoval skôr (mal som po narodení syna dva týždne dovolenku) a jej právnik to považuje za bossing.
Na túto tému nadväzuje v článku časť o Cene René, dianie okolo ktorej v minulom roku je literárnej obci dobre známe. Dalo by sa siahodlho reagovať na vyjadrenia z úst Simony Fochlerovej, či napísať pár viet o (ne)činnosti jej občianskeho združenia smerom k Cene René za posledných sedem mesiacov. Ale keďže združenie ars_litera je s nami aj tento rok spoluorganizátorom Ceny, nepríde mi korektné, aby som sa verejne sťažoval na prácu a komunikáciu nášho partnera. Čo ale povedať môžem a viem, je, že nielen teraz, ale aj tie ďalšie roky bude Cena René fungovať a približovať stredoškolákom najlepšiu súčasnú slovenskú prózu.
Kompetentnosť
O knižnom veľtrhu v Budapešti a čestnom hosťovaní Slovenska na ňom v minulom roku vznikol v Denníku N samostatný článok. Tomáš v tom svojom neprináša nič nové a ignoruje pointu mojej krátkej odpovede, že kritizované rozhodnutie pri tejto záležitosti som nerobil ja, ani moji kolegovia, ani nikto v SLC. Keby sa spýtal, dozvedel by sa, že všetko mohlo dopadnúť inak, nebyť jednej “chyby v preklade”, ku ktorej došlo medzi mnou a pani Deák.
V titulku aj v článku samom sa tiež píše a nahlas premýšľal o mojej kompetentnosti, o tom, či má SLC pod mojim vedením nejakú víziu a dokáže plánovať. To sú dôležité a zaujímavé témy a môže o nich verejne diskutovať kto len chce. Mne by sa páčilo, keby sa pri nich hovorilo aj tom, v akom stave som literárne centrum a jednotlivé jeho oddelenia po nástupe našiel, aké sa v minulosti podpisovali zmluvy, ktoré sú stále platné, čo ukrýva sklad, do akej miery sa toleroval konflikt záujmov, a pod. S týmto typom informácii bude diskusia o súčasnom fungovaní SLC o dosť zaujímavejšia.
Na záver ešte zacitujem Tomáša, ktorý na konci článku píše o potrebe budovania zdravých vzťahov v rámci literárnej obce. V úvode zase konštatuje, že “literárna obec na Slovensku je veľmi malá, dá sa povedať, že takmer všetci jej aktéri a aktérky sa poznajú a informácie v nej sa šíria veľmi rýchlo. To má svoje pozitíva i negatíva, výhodou je, že obec vie v prípadoch núdze prejaviť solidaritu, nevýhodou to, že informácie kolujúce v uzavretom okruhu sú občas skreslené, ako v detskej hre na telefón.” Je to ešte trochu inak. Literárna obec na Slovensku nie je iba malá, ale je rozdrobená na množstvo skupín, táborov a názorových prúdov. Je možné, že po mojom nástupe mal niekto očakávania, ako budem budovať vzťahy iba s jednou z týchto skupiniek a jej členovia budú mať exkluzívny prístup k informáciám, i financiám v našom rozpočte. To sa nestalo, ani v budúcnosti, pokiaľ budem riaditeľom SLC, neudeje. Možno si to vyžiada ďalšie články, možno sa bude dať písať aj o niečom inom, konkrétnom a relevantnom a bude to úplne v poriadku. Najmä ak informácie v týchto článkoch nebudú pochádzať z jedného malého do seba uzavretého kruhu.
*
Otázky a odpovede
Otázky, ktoré som 13.6. dostal od Tomáša Hučka, a moje odpovede.
Prešiel viac než rok od tvojho nástupu do funkcie riaditeľa. Čo považuješ za ten čas za najväčšie úspechy a zlyhania?
Nerád hovorím o vlastných úspechoch, ale teším sa, že v minulom roku sa nám podarilo vyvolať rekordný záujem zahraničných vydavateľov o preloženie a vydanie diel slovenských autorov/-iek. Podarilo sa mi tiež získať do rozpočtu vyše 20-tisíc eur vďaka osloveniu partnerov z privátnej sféry a vnútroorganizačnými zmenami. Vydali sme knihu, ktorá získala ocenenie najkrajšia kniha Slovenska, rastie kvalita nášho časopisu Knižná revue a už takmer rok každé dva týždne produkujeme podcast, na ktorý máme len pozitívne reakcie.
Počas toho obdobia odišlo viacero kľúčových ľudí z teamu. Čomu to pripisuješ?
Kľúčoví ľudia boli len dvaja (Soňa Uriková a Tina Sikorová Čorná). Tina chcela odísť a venovať sa inej práci ešte pred mojim príchodom, Soňa zdôvodnila svoje rozhodnutie únavou a ponukou lepšie platenej práce.
Ako funguje podpora literárnych podujatí zo strany SLC? Je založená na grantovom systéme a posudzovaní nezávislými komisiami?
V prípade domácich podujatí, kde je záujem o podporu zo strany SLC veľký, sme od rozhodovania za zatvorenými dverami, z ktorého profitovala úzka skupina ľudí, prešli k otvoreným výzvam s dopredu avizovanými kritériami podpory a s transparentnou komunikáciou, kto sa o podporu uchádzal, kto ju získal a kto o nej rozhodol. V prípade zahraničných podujatí, kde je situácia opačná, rozhodujeme o forme a výške podpory účasti nášho autora/-ky na podujatí samostatne s prihliadnutím na v danej chvíli voľné prostriedky v rozpočte.
V médiách sa počas ostatného roku viac písalo o dvoch udalostiach: nepodporení festivalu v Budapešti a o kauze knihy Táto izba sa nedá zjesť v Cene René. Myslíš si, že LIC (SLC) reagovala v týchto prípadoch adekvátne?
Ak otázka smeruje k rozhodnutiam, ktoré následne vyvolali pozornosť médií, ťažko na ňu reagovať, lebo dané rozhodnutia boli urobené na inej úrovni, než v SLC. Ak otázka smeruje k našej komunikácii o týchto prípadoch, tak iste sa mnohé dalo spraviť lepšie, či skôr.
Aký je v súčasnosti kľúč k výberu prezentácie slovenskej literatúry na svetových festivaloch? Prečo sa napríklad SLC zúčastňuje na festivale v mexickom Guadalajare? Je za tým motivácia preraziť na nové trhy?
Asi máte na mysli knižné veľtrhy, nie literárne festivaly. Druhého najväčšieho knižného veľtrhu na svete v Guadalajare máme ambíciu zúčastniť sa z dvoch dôvodov. Prvý je ten, že tento rok bude čestným hosťom veľtrhu Európska únia, a keďže sme členskou krajinou a všetky na veľtrhu budú, nie je dôvod, aby Slovensko ostalo doma. Druhým dôvodom je ambícia presadiť slovenskú literatúru na hispánskom, latinsko-americkom a lusofónnom trhu výraznejšie, než doteraz, a Guadalajara má byť odrazovým mostíkom k tomuto cieľu.
Aká je tvoja vízia inštitúcie do budúcnosti?
Rovnaká, ako keď som sa o pozíciu riaditeľa litcentra uchádzal: vytvoriť z neho proaktívnu, otvorenú, transparentne a systematicky fungujúcu inštitúciu, ktorej financovanie je udržateľné a výsledky merateľné. A vďaka ktorej bude viac ľudí na Slovensku aj v zahraničí čítať našu súčasnú kvalitnú literatúru.
