O tom, že sa nám narodí dieťa, sme sa s manželkou dozvedeli len týždeň predtým, ako Putinova armáda zaútočila na Ukrajinu. Perspektíva nového života sa ocitla vedľa perspektívy smrti. Nie iba smrti ľudí na Ukrajine, ale aj našej tu, na Slovensku. Lebo každý súdny človek už aj vtedy chápal, že v prípade víťazstva sa Putin nezastaví v Užhorode.
Od toho dňa uplynul už rok. Náš syn má štyri mesiace. Takmer päťsto ukrajinských detí bolo medzitým zabitých. Ako sa dá s touto nespravodlivosťou žiť? Veľa našich spoluobčanov dokazuje, že to ide veľmi ľahko. Stačí mať len schopnosť klamať sebe a iným, že to nám tu na Slovensku sa deje krivda, že sme to my, kto doplácame na vojnu, že život v bezpečí vo východnom kúte Európskej únie je neznesiteľný a s raketami, tankmi, mučením a so znásilňovaním sa dá žiť, takže nie sú dôvodom, aby Ukrajinci opustili svoje domovy, a už vôbec nie na drahých autách. Často sa hovorí, že slovenská spoločnosť je rozdelená, ale v snahe neuraziť sa zabúda dodať, že sme rozdelení hodnotovo. Medzi kamarátmi, susedmi, rodinnými príslušníkmi máme takých, ktorí dokážu relativizovať smrť, aby zdôraznili, aký úbohý život žijú. Ako sa ich dá zmeniť? Čo nás dokáže zlepiť dokopy? A prečo si treba klásť túto otázku v krajine, kde väčšina o sebe tvrdí, že sú kresťania a ich predkom boli dlho odopierané rôzne práva, takže by mali mať pochopenie pre ľudí za našimi hranicami, ktorých chcú obrať o všetko?
Modro-žltá koalícia
Nie je vylúčené, že vojna na Ukrajine bude pokračovať ešte aj na jeseň, keď sa na Slovensku uskutočnia parlamentné voľby. Vojna sa stane jednou, ak nie jedinou ústrednou témou volieb. A to je dobre. Budeme sa pýtať lídrov strán aj samých seba, v ktorom civilizačnom priestore sa vidíme, ako vážne to myslíme so slovom solidarita, či nulté roky boli posledné obdobie, kedy nás niekto dokázal motivovať utiahnuť si opasky v záujme lepšej budúcnosti. Postoje voličov v týchto otázkach sa už zrejme veľmi meniť nebudú, lebo súvisia s charakterom, a ten od istého veku nadobúda vlastnosti sadry – zatvrdne. Dôležité budú odpovede volebných lídrov, najmä tých, ktorí majú sklony hovoriť „áno, ale”. Ja síce nie som fanúšikom opätovného volania po spájaní, lebo ako aj sami spájači hovoria, hlavným dôvodom má byť, „aby neprepadli hlasy”. A to sa mi zdá žalostne slabý dôvod na vznik ďalšieho politického projektu. Prial by som si však, aby do jesene vznikol nejaký neformálny tábor (alebo front, aby sme zostali pri téme) politických strán, ktoré budú deklarovať jednotné a konkrétne stanoviská v otázke Putinovej vojny. Rozumiem potrebe pýtať sa, či nejaká partaj pôjde do koalície s Hlasom alebo OĽaNO. Ale viac ma zaujíma, ktoré strany môžu za seba garantovať, že v prípade, ak sa dostanú do vlády, budú pokračovať v bezpodmienečnej politickej, humanitárnej a zbrojnej pomoci nášmu východnému susedovi.
Zvyknúť si na vojnu
Nepíše sa mi to ľahko, ale pravdou je, že som si na vojnu zvykol. Istotne nie som sám, ale aj tak cítim, že by som mal mať preto výčitky svedomia. Lebo ako sa už len dá zvyknúť si na zabíjanie a ničenie? Dlhý čas, ktorý vojna trvá, nie je dostačujúcim vysvetlením. Ak sa pre vojnu nevzrušujem tak ako v prvých mesiacoch, môže za to skutočnosť, že sa nevyvíja podľa ruských predstáv. Lebo Rusko prehráva, lebo vyhrážanie sa použitím jadrových zbraní bolo doteraz len neúspešnou snahou zabrániť Západu dodať Ukrajine účinnejšie zbrane, lebo Čína, India aj Turecko si od zločinca v Kremli držia odstup. Viem si predstaviť, že moje pocity by boli iné, keby sa dnes vo Ľvive premenovávali ulice po ruských dejateľoch a Zelenskyj by nežil.
Snažiť sa žiť život ako doteraz, veriť vo víťazstvo Ukrajiny a jej spojencov a prispievať k nemu hoc i malým činom či financiami. To je presne to, čo Putin nechce, a preto v tom musíme pokračovať. Nám sa môže zdať, že sme si vlastne na vojnu zvykli, pohľadom z Moskvy to však vyzerá, že sme nezlomní. Ako píšem tieto riadky, cítim ešte väčšie presvedčenie, že Rusko bude v tejto vojne porazené, pretože o osude takmer každej bitky rozhoduje morálka či motivácia, s ktorou do nej vstupujete. A odhodlanie tých, ktorí bránia život v slobode a demokracii, i keď nedokonalej, bude vždy väčšie ako odhodlanie vojakov bojujúcich za väčšie územie pre väzenie, v ktorom žijú.
Napriek všetkému, čo som napísal, si nechcem úplne zvyknúť na život v blízkosti vojny. Mám obavu, že sa stanem ľahostajným. Aby sa to nestalo, často robím mentálne cvičenie, o ktorom mi kedysi povedal jeden priateľ. Bolo to ešte pred vojnou v Donbase. Hovoril mi, ako sa popri svojej práci vo vzdelávacej oblasti snaží udržať si prehľad o dianí vo svete čítaním časopisu The Economist. V nejakom momente na sebe spozoroval, že začína považovať za bežné to množstvo správ o rôznych prírodných katastrofách, ozbrojených konfliktoch a ich obetiach. A tak z obavy, že sa ako množstvo iných ľudí stane apatickým či cynikom, sa pri každom článku o nejakej tragédii, po ktorej ostali mŕtvi, v mysli zastaví a zopakuje si v hlave ich počet. Precíti smútok, ktorý prežívajú ich rodiny. Nahnevá sa, že sme nedokázali zabrániť zmareniu osudov nevinných ľudí. Robím niečo podobné čítajúc vývoj bojov na Ukrajine. Ako čerstvý otec si viem lepšie uvedomiť hodnotu života jedinca. Vidím, aký krehký je na počiatku, koľko starostlivosti a lásky mu treba dať v raných rokoch, aby z neho vyrástol dobrý človek.
Čo bude o rok
O ďalší rok, keď nastane druhé výročie vojny, by sme si azda všetci priali, aby už bolo po nej a Ukrajina oslobodila celé svoje územie. Aj v takom prípade bude všetko, na čo sme boli na východ od nás zvyknutí, inak. Putin ostane vyvrheľom a spomienka na vojnu bude dostatočný dôvod pre strednú a západnú Európu, aby pokračovali v oslobodzovaní sa od ruských energií. Ukrajina sa bude približovať k EÚ, jedného dňa v ďalekej budúcnosti sa stane jej členom. Môže to priniesť prosperitu aj Slovensku, hlavne východnému, a my by sme mohli pomôcť Ukrajine pri zvládaní integračného procesu, lebo sme si ním kedysi prešli. Už dnes by sme mali o týchto témach živo diskutovať. Lenže namiesto toho sme bombardovaní novými atómovkami Igora Matoviča a Robert Fico sa už otvorene vyhráža, čo spraví policajtom, prokurátorom a novinárom, keď sa dostane späť k moci. Naliehavejšou otázkou o rok tak nebude situácia na ukrajinskom fronte, ale či sa slovenská politika a verejný život priblížia k normálnosti alebo sa od nej ešte viac vzdialia.
Pôvodne publikované v Denníku N, 16. februára 2023
Foto: Emilio Moranetti / AP
