Organizátori protestu Slovensko je Európa, ma požiadali, aby som prišiel do Žiliny a prihovoril sa ľuďom z pódia. Tieto slová si odo mňa v piatok 25. apríla 2025 vypočuli zhruba dve tisícky protestujúcich:
Vyšli sme opäť na námestia, lebo nás hnevá, čo sa dnes okolo nás deje. Sme naštvaní preto, čo robí, čo hovorí, ale aj čo prechádza ignorantským mlčaním dnešná slovenská vláda.
Prišli sme sem, na toto námestie, lebo nás trápi, čo bude zajtra. Chceli by sme, aby zajtra bolo lepšie. Preto sme tu.
Lenže zajtra sa možno ešte nič nezmení. Čo ak zajtra bude znamenať presne to isté ako dnes? Čo ak naše znepokojenie nepohne svedomím a vedomím vládnych politikov ani o dva týždne? Vyjdeme v takom prípade do ulíc znovu? Vyjdeme?
A čo v prípade, že si Robert Fico deviateho mája podá ruku s Vladimírom Putinom, vysmiaty sa vráti domov na Slovensko a ruské strely medzitým zabijú ďalších ukrajinských civilistov? Čo ak aj v lete nám budú vládnuť presne tí istí politici, ako teraz?
A keď raz znovu nastanú voľby, ako sa zachováme v situácii, ak by vládnu väčšinu tvoril opäť Smer a jeho klony a klany? Budeme protestovať aj o mesiac, o rok, či, nedajbože, ďalších šesť rokov?
Nechcem týmito ťažkými otázkami šíriť blbú náladu. Na výrobu skepsy máme iných expertov, ktorí však vedia, že človek nie je kôň, neznesie všetko, a tak nám do blenu pridali aj jedného Danka, aby sme sa občas zasmiali.
Moje otázky o našej ochote protestovať smerujú k myšlienkam, ktoré víria v hlavách mnohých z nás. Pýtame sa sami seba, ako a dokedy sa dá vzdorovať tejto zlomoci.
Nie je to jednoduchá otázka. Vypočul som si nedávno rozhovor s jedným známym človekom Kritizoval v ňom ľudí, ktorí nesúhlasia s tým, čo sa u nás deje, ale napriek tomu mlčia. Zároveň tento človek prezradil, že sa kvôli situácii na Slovensku chystá odsťahovať aj s rodinou do zahraničia.
Zamyslel som sa, či to ide dokopy: s hlasným tresknutím dverí odísť a kritizovať tých, čo zostávajú a sú ticho? Čo ak niektorí mlčia a zostávajú iba preto, že musia, lebo sa napríklad starajú o chorého rodiča? A čo keď iní neutekajú, iba sa sťahujú, lebo si to môžu dovoliť?
Je veľmi ľahké kritizovať druhých, že neboli dostatočne odvážni, charakterní či pohotoví v situácii, keď vládna moc ohrozuje naše hodnoty, majetok a bezpečie. Ťažšie je ísť príkladom.
Nazdávam sa, že ak chceme čo najskôr zažiť časy,
kedy sa zločiny budú trestať, nie amnestovať,
kedy sa kultúra a umenie budú podporovať, nie znásilňovať,
kedy sa podnikavosť bude oceňovať, nie nezmyselne zdaňovať,
tak potom musíme ostať jednotní a nehrabať sa jeden druhému v svedomí, či spravil dosť v boji za demokratické európske Slovensko. Je to otrepaná, ale pravdivá fráza, tak ju aj žime: “V jednote je sila!”
Učím sa to aj ja. Snažím sa byť zmierlivý vočí tým, ktorí sa kvôli výsledkom volieb a všetkému, čo po nich nasledovalo, rozhodli odísť zo Slovenska. Nie je pre mňa jednoduché neodsudzovať ľudí, ktorí odišli a svoje rozhodnutie označili div nie za gesto odboja. Lebo mne povaha káže iné: zostať! Zostať pevne stáť. Keď dostaneš úder, vstať! A potom znovu. Bojovať! Veriť.
Na východ od nás stále prebieha hrozná nezmyslená vojna. Keď sa raz skončí, každému z nás ostane v pamäti vypálených niekoľko scén, obrazov, či viet.
Kolóna ruských nákladiakov a tankov neschopná pohybu pár desiatok kilometrov od Kyjeva.
Boje o letisko Hostomeľ.
A pre mňa najmä nočná improvizovaná tlačovka prezidenta Zelenského a jeho ministrov tri dni po invázii, kedy sa začali internetom šíriť fámy, ako ušli z Kyjeva pred ruskými hrdlorezmi. Tlačovku na mobil natáčal Zelenský a svojim občanom a svetu odkazoval: “Vsjim dobry večer. Primjir minister Šmyhaľ tut, Padaliak tut, prezident tut. Vsi my tut.” Pamätáte sa na to?
Keď si spomeniem na milióny Ukrajincov, ktorí sa nezľakli a neutiekli pred barbarskou ruskou armádou vedenou šialencom Putinom, ako môžem pomýšľať na odchod zo Slovenska len preto, že ľudia si vo voľbách tesnou väčšinou vybrali za premiéra Fica a ten teraz robí to, čo avizoval? Odchod, je kapitulácia, je porážka bez boja, je strach, ktorý nám sedí na hrudi a smeje sa nám do ksichtu.
My, v porovnaní s Ukrajincami, nemáme najmenší dôvod utekať. Tak to cítim, iba takto a nie inak som o odchodoch zo Slovenska ešte donedávna premýšľal.
Lenže jedného dňa ma v hlave zasvrbela otázka, ktorú som v úvode môjho príhovoru položil aj vám: čo ak tento náš boj bude trvať dlhšie, ako si želáme? Čo ak nám Fico a jeho suita nebude vládnuť len najbližšie dva roky, ale ešte šesť, či nebodaj desať rokov? Bude moje odhodlanie vzdorovať rovnaké celé tie roky?
Bude. Alebo presnejšie: prial by som si aby bolo, nebojím sa behu na dlhé trate.
Lenže už pár rokov som aj otcom malého syna. A došlo mi, že môj boj – náš boj, nie je zákonite jeho bojom. Že možno nemám právo zatiahnuť ho do môjho vlasteneckého odhodlania. Ale určite mám povinnosť zabezpečiť, aby vyrastal v bezpečnom prostredí s dobrou zdravotnou starostlivosťou a kvalitným vzdelávacím systémom.
Ak Slovensko najbližších pätnásť rokov bude krajinou, ktorá kvôli neschopným samoľúbym či chamtivým politikom nedokáže nič z vymenovaného svojim občanom poskytnúť, bolo by hriechom odísť?
Nebolo.
Preto už ani ja dnes nikomu nevyčítam, ak si zbalil kufre a s rodinou so smútkom na duši v tichosti odišiel za hranice. A držím všetkým palce, lebo v skutočnosti je život v cudzine, život migranta, oveľa ťažší, ako sme si ho ešte doma predstavovali.
My ostatní zostávame. A budeme ďalej, spoločne po večeroch na námestiach posielať Robertovi Ficovi odkaz v podobe jeho vlastných slov: “Buď kľudný, pán premiér, my nikam neodchádzame!”
Na záver mám na vás tri prosby:
Majme rešpekt navzájom voči sebe a doprajme si právo vzdorovať tejto zlomoci spôsobom, akým každý z nás uzná za vhodné.
Majme realistické očakávania, lebo pokojnej sile trvá vždy o čosi dlhšie, kým porazí silu hrubú.
A zdieľajme medzi sebou nádej. Lebo nádej v podobe vedomia, že niečo má zmysel bez ohľadu na výsledok, je najlepšia ochrana voši skepse a frustrácii.
Ďakujem.
Foto: Richard Kohler
