Takmer celú svoju mladosť som kdesi stál a čakal. V čakárni u lekára, v kostole pod chórom, na autobusovej zastávke. Neznášal som to – stáť a čakať, odovzdaný, uviaznutý v zatuhnutom lekvári času.

Spomenul som si na toto moje stojace-čakajúce životné obdobie po debate s jedným talianskym novinárom. Prišiel na Slovensko na pár dní, chce o nás napísať knihu. „A čo si myslíte vy, ktorý smerom sa uberá slovenská spoločnosť?“ Túto otázku mi položil aspoň dva razy. Možno to spôsobil novinárov dôraz na slová „smer” a „uberať sa”, ktoré mi cez uši s cinknutím prepadli do hlavy ako kovová gulička – po chvíli kotúľania sa po oblých stenách lebečnej dutiny zastala a čakala. A ja som mu čiastočne spontánne, ale do istej miery aj vedome odvetil, že nie, zle sa pýta, lebo my nikam nesmerujeme, k ničomu sa nevyvíjame. To sú slová vhodné pre iné štáty, iné spoločnosti, tie nech sa náhlia, ony nech upínajú zraky k ideálom a veľkým výzvam. My postojíme, počkáme si, ako sa to všetko vyvinie, a potom sa v poslednej chvíli nejako rozhodneme. V tomto sme vždy boli naozaj dobrí.

Ernesta táto odpoveď neuspokojila. Chápem ho. Všetko plynie, nič nezostáva nemenné. Aj ja som svoju nechuť k čakaniu postupne pomocou slúchadiel a kníh prekonal. Lenže keď sa pozriem na všetky zlomové okamihy našich dejín od začiatku 20. storočia, naozaj sa zdá, že sme im nebežali v ústrety, ale že sa nám jednoducho len stali – väčšinou pričinením druhých. Monarchiu za nás rozbíjali Česi vedení Masarykom a jeho dvojročná diplomatická púť v exile prispela k rozvodu nášho tisícročného manželstva s Maďarmi viac než čokoľvek iné. Samostatný štát Hitler Tisovi v podstate nanútil. Komunistický prevrat vo februári 1948 bol vzhľadom na výsledky volieb dva roky predtým zo slovenského pohľadu anomália, ktorú prostý Slovák mohol sledovať len cez stránky novín. Aj k demokracii sme sa prepracovali trpezlivým čakaním do Novembra ‘89, keď už v Poľsku mali za sebou prvé slobodné voľby. Nechuť čo i len trochu chytiť opraty dejín do vlastných rúk sa ukážkovo prejavila v tom, ako sme sa nevyrovnali s normalizačnými súdruhmi a ich ľuďmi na špinavú robotu zo Štátnej bezpečnosti.

Čo máme spoločné

Martin M. Šimečka sa v rozhovore po jeho putovaní horami vyjadril, ako nám ľuďom na Slovensku chýba pocit, že máme niečo spoločné, že sme súčasťou väčšieho celku. Vraj sme krehkí vo svojej identite. Myslím, že je to pravda, ale len polovičná. A neplatí úplne ani to, čo som povedal Ernestovi a napísal na predchádzajúcich riadkoch, že typický postoj našej spoločnosti k vlastnému osudu je stáť a čakať, ako sa situácia vyvinie. Zoznam historických osobností, ktorých príbeh si môžeme prerozprávať v každej slovenskej krčme s jej zákazníkmi, možno nebude taký dlhý a inšpirujúci, ako by bol v českej hospode. Zrejme by to neboli ani príbehy, iba mená obalené tušením, kto boli ich nositelia a čo to vlastne pre Slovensko vykonali. Štúr, Štefánik, Dubček, Husák. O tom poslednom by sme sa možno pohádali. Niekde z rohu by ešte zaznelo „Hlinka“, ale keby sa ten, čo jeho meno vyslovil, dozvedel o Hlinkovej inkognito ceste na mierovú konferenciu v Paríži, zmĺkol by a do záverečnej by zahanbený už len v tichosti chlipkal obľúbený nápoj. A všetci by ešte s posvätným pátosom vyslovili tri písmená, ktoré by cudzincovi zneli ako tajné heslo: eS, eN, Pé.

Štúr, Štefánik, Dubček, Husák a SNP nie sú husiti, Biela hora, Masaryk, Havel a legionári. A na rozdiel od menovaných tvorcov historickej identity Čechov sú tí naši všetko postavy s tragickým koncom. (SNP síce tragédiou nazvať nemožno, ale dopadlo, ako dopadlo.) Jedných aj druhých však niečo spája. Menovaných hrdinov českých dejín boj za demokraciu a pravdu, našich boj za samostatnosť. Že ten náš boj sa vám zdá príliš prostý a málo vznešený? Veď iste. No najprv je potrebný samostatný štát (či aspoň uznanie existencie národa) a potom sa dá bojovať za demokraciu v ňom. I keď sme sa veľkým dejinám vrátane tých, ktoré sa nás bezprostredne týkali, často len prizerali, nie bezvýznamnú časť nie bezvýznamných ľudí popritom naplno zamestnávala otázka, čo spraviť, aby sme aj my na Slovensku raz mohli písať svoj vlastný príbeh. Rozdiel oproti Čechom je ten, že sa nám to podarilo o dosť neskôr, na dvakrát a v oboch prípadoch za dosť hanebných okolností.

Sme Východ či Západ?

Keď sa ma novinár Ernesto pýtal, kam smerujeme, mal na mysli, či na východ alebo na západ. Aj keby som poznal odpoveď, myslím si, že tieto dve slová nevystihujú dostatočne civilizačné či kultúrne rozdiely medzi jednotlivými štátmi. Každý, kto sa na chvíľu ocitol v Taliansku a Nórsku, dokáže postrehnúť výrazné rozdiely medzi týmito dvomi krajinami, ktoré radíme k západnej civilizácii. Ak by sme sa na ne pozreli optikou Hofstedeho typológie kultúr, zistili by sme, že v troch zo šiestich kultúrnych dimenzií sú Taliani a Nóri kdesi úplne inde. Obyvatelia Apenín sú ochotnejší akceptovať nerovnosť v deľbe moci, výrazne u nich prevažujú hodnoty spojené s mužským pohlavím (asertívny, ambiciózny a neraz agresívny prístup) a v porovnaní s Nórmi ďaleko viac Talianov sa vyhýba situáciám, ktoré nepoznajú.

Rovnako je to medzi Slovenskom a Českom, hoci pre obyvateľa Madridu sú oba štáty predstaviteľmi východnej Európy: v troch zo šiestich dimenzií sme si veľmi podobní, no vo zvyšných troch sme akoby z iných planét. V prípade maskulinity a akceptácii nerovnosti v deľbe moci vykazujeme na Slovensku 100-bodové hodnoty, Čechom spoločnosť Hofstede Insights namerala pri týchto dvoch dimenziách 57 bodov. Tretí markantný rozdiel je podobne ako pri dvoch vyššie spomenutých krajinách v snahe byť čo najďalej od neistoty a nečakaných situácií. Tu sa v porovnaní s Čechmi javíme nebojácnejší. Ak porovnáme všetky štyri spomenuté krajiny, ukáže sa, že Taliani sú v niečom na nerozoznanie od nás Východoeurópanov spod Tatier, no jednu črtu máme rovnakú ako Škandinávci. Zmätok v tom, čo je vlastne ten Západ a aké sú spoločnosti na východ od Berlína, umenšuje pohľad na Veľkú Britániu a Spojené štáty. Máloktoré spoločnosti sú si pohľadom spomenutej typológie bližšie než USA a UK a málokto je Slovensku vzdialenejší.

Naša tekutá identita

A zrejme to tak aj ostane. V jednom rozhovore s Geertom Hofstedem zaznela aj otázka, či je možné, aby sa kultúra nejakého štátu výrazne zmenila. Tento holandský sociológ sa nazdával, že skôr nie a určite nie je v krátkom čase. Neznamená to, že odpoveď na Ernestovu otázku, kam Slovensko smeruje, neexistuje. Len my sa jej už nedožijeme. No ak aj má pravdu Radoslav Procházka, ktorý sa kedysi vyjadril, že „vo svojej podstate sme balkánska spoločnosť a balkánsky máme aj štát“, nemôžeme prestať proti tomu bojovať. Nesmie udávať smer tá časť našich spoluobčanov, ktorej Balkán pod Tatrami nestačí a ktorá by u nás rada otvárala pobočky Putinovho režimu. Nedá sa akceptovať (ani pochopiť), keď sa tribún Novembra ‘89 úplne vážne pýta, komu škodí, že jeho stranícky šéf neustále niekoho uráža.

Naša identita je krehká, ale tekutá a jej fluidnosť predstavuje nádej, pretože nie je odovzdaným čakaním, ale druhom pohybu. Nezáleží na tom, že do kameňov, okolo ktorých naša spoločnosť obteká, nie je vytesané Masaryk, Hus ani nič rovnako vznešené a starobylé, ale že sú len posprejované stále novými vrstvami sloganov a mien, na nositeľov ktorých si s výnimkou Kuciaka o desať rokov už nikto spomenie. Dôležité je, či a aké ideály tie grafity komunikujú; dôležité je, že niektorí ešte stále prúdia a nestali sa už všetci vyschýnajúcim špinavým jazerom.

Uverejnené v Denníku N, 29. august 2022

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Related Posts