Posledné dni pre povstaním trávi Karvaš buď u seba doma, v prezidentskom paláci alebo u priateľa, ktorým je švajčiarsky veľvyslanec Max Grässli. Prostredníctvom neho posiela počas vojny exilovej vláde v Londýne informácie o hospodárskej situácii Tretej ríše. Karvaš vie, že vedenie Slovenskej národnej rady má plán, ako a kde má prebehnúť ozbrojené povstanie. No netuší, kedy k nemu dôjde. Nezostáva mu nič iné, než čakať.
Ako guvernér národnej banky sa zúčastňuje zasadnutí vlády, ktoré sa koncom augusta 1944 konajú takmer každý deň. Tiso je na nich pokojný aj napriek udalostiam v Martine, kde 28. augusta ráno povstalci postrieľajú skupinu dvadsiatich Nemcov vracajúcich sa domov z Rumunska. Naopak, nemecký veľvyslanec Hanns Ludin má obavy a na druhý deň večer, kedy už nemecké vojská vstupujú na územie Slovenska, telefonuje Karvašovi. Hovorí s ním o potrebe rýchleho odsunu nemeckých detí, ktoré sú už rok premiestňované z nemeckých území ohrozených spojeneckým bombardovaním do rekreačných a kúpeľných zariadení na strednom a severnom Slovensku.
Karvaša kontaktuje aj Husák, na druhý deň po vyhlásení povstania. Chce od neho auto so šoférom, aby sa mohol presunúť do Bystrice. Karvaš však už okrem vlastného žiadne vozidlo navyše k dispozícii nemá. Pred rozlúčkou sa dohodnú, že potom, ako Karvaš zablokuje devízové rezervy, pošle mu Husák spojku, ktorá ho odprevadí do centra povstania.
Uplynú tri dni, no Karvašovi sa žiadna spojka neozýva.
Od člena ilegálnej skupiny Flóra vie, že gestapo ho chce zatknúť. Preto si do spálne nachystá päťmetrové lano a poľovnícky vak, do ktorého si zbalí kanady a najnutnejšie osobné potreby.
Na štvrtý deň od stretnutia s Husákom obeduje Karvaš v prezidentskom paláci. Tiso mu pripadá byť pokojný a spokojný s postupom nemeckých vojenských jednotiek. Karvaš večer doma ďalej čaká na spojku, ale miesto nej na dvere jeho bytu na bratislavských Palisádoch zabúcha gestapo. Cez zatvorené dvere volá na nezvaných hosťov, nech počkajú, kým sa oblečie. Presúva sa do spálne, berie revolver a lano s hákom, ktoré chce zavesiť z okna, aby po ňom na poslednú chvíľu ušiel. Vonku na ulici však hliadkuje vojak so samopalom. Karvaš kapituluje a ide otvoriť nervóznemu oberscharführerovi pred vchodovými dverami. Ten mu oznamuje, že na žiadosť Himmlera je branný do ochranej väzby. Karvaš ho žiada, aby mohol zatelefonovať Tisovi, ale neúspešne. Zamietavú odpoveď dostáva aj po žiadosti spojiť sa s Ludinom. Aspoň v niečom esesák Karvašovi vyjde v ústrety: dovoľuje mu, aby si do kufra okrem tabaku, bielizne, jedla a písacích potrieb zobral aj zopár kníh. Bankár Karvaš okrem Elements of Political Economy od E. R. Thompsona pridáva do batožiny aj Myšlienky k sebe samému Marca Aurelia.
Nasledujúcich sedem mesiacov je Karvaš väznený na šiestich rôznych miestach – vo Viedni, Brne, Berlíne, Flossenbürgu, Innsrbucku a v koncetračnom tábore Dachau. Nejde o žiadnu „ochrannú väzbu”, ako mu tvrdil esesák, ktorý ho zatýkal. Gestapo Karvaša obviňuje zo sabotáže hospodárstva Tretej ríše, z prípravy SNP, zo spolupráce s komunistami a organizovania protinemeckých nálad. Počas výsluchov si gestapo pomáha aj fyzickým násilím. Karvaša mlátia, pichajú mu ihly pod nechty. Tento typ rozhovoru však nikdy netrvá dlho, keďže Karvaš od detstva veľmi zle znáša fyzickú bolesť a odpadáva už pri pohľade na krv. Udierať a kopať väzňa, ktorý stratil vedomie, gestapákov baví len chvíľu. Karvašovi však spôsobia také zranenia na hlave, že neskôr vždy pri nervovom vypätí dostáva epileptický záchvat.
Ešte vo Viedni je svedkom vypočúvania chlapca v tínedžerskom veku z protiľahlej cely. „Neviem, kde je otec! Neviem! Mama, pomôž mi! Bože, kde si? Nebite ma, nebite!” kričí, stoná a narieka dva dni a dve noci počas výsluchov. Na tretiu noc v chlapcovej cele zavládne ticho. Pomocou spodnej bielizne si siaha na život. Keď gestapáci nájdu mŕtve telo, skopú ho dole schodmi. Karvaš je hlboko otrasený, myslí na svoju rodinu, trasie sa na celom tele a nedokáže sa upokojiť.
Ďalšie silné psychické otrasy zažíva vo väzení v Berlíne, ktorý už začiatkom roka 1945 čelí spojeneckému bombardovaniu. Nálety vyše tisícky lietadiel trvajú cez dve hodiny. Ani hrubé múry moabitskej väznice neochránia jej nájomníkov pred silnými detonáciami a hlukom nepretržitého radu explózií. Vo februári je Karvaš svedkom, ako bomba zasiahne budovu väznice ani nie sto metrov od jeho krídla. Vidí plamene ohňa lemujúce okno jeho cely. Následne dostáva záchvat, leží pri dverách, trasie sa a vydáva nezrozumiteľné zvuky.
Karvaš sa tieto hrôzy, strach zo smrti a obavy o rodinu snaží prekonať modlitbami. A tiež prednáškami v cudzích jazykoch. Vo voľných chvíľach kráča sedem krokov od dverí k oknu, a potom naspäť, tam a späť, stále dookola, pričom prednáša neexistujúcemu publiku reč na rôzne témy v angličtine, nemčine či francúzštine. Toto praktizuje takmer každý deň od februára do začiatku apríla. Dozorcovia si myslia, že sa zbláznil.
Koncom februára 1945 si Karvaš vypočuje obžalobu a v rovnaký deň aj rozsudok: smrť obesením. Karvaš chce vedieť, kedy dôjde k vykonaniu rozsudku. Predseda súdu odvetí, že to závisí od Himmlera, prípadne samotného Hitlera. Táto odpoveď ho poteší, lebo mu z nej vyplynie, že má postavenie zvláštneho politického väzňa. Výzorom sa však od ostatných väzňov nelíši: od zatknutia stratil tridsať kilogramov hmotnosti. Keď o päť mesiacov vystúpi z vlaku v Skalici, jeho rodina ho v prvom momente nespozná.
V koncetračnom tábore Dachau na juhu Nemecka je s Karvašom v skupine politických väzňov ďalších stopäťdesiat osôb. Okrem iných je medzi nimi aj Sante Garibaldi, vnuk známeho generála, nepopravení členovia rodiny Stauffenberg, Miklós Horthy, Peter Churchill či Hjalmar Schacht. V Dachau sa zdržia len krátko, kvôli postupujúcim spojencom prevážajú nacisti väzňov do obce Niederdorf v Južnom Tirolsku. 29. apríla po večeri príchádza za Karvašom Churchill s informáciou, že nasledujúci deň majú byť všetci väzni odvedení k blízkemu jazeru a tam popravení. Karvaš mu neverí, takýkto krok Nemcov krátko pred porážkou mu nedáva zmysel. Churchill preto privedie mladého vychudnutého gestapáka, aby informáciu potvrdil. Na Karvašove prekvapenie chlapec prehovorí čistou slovenčinou. Ukáže sa, že je to Karvašov bývalý študent z právnickej fakulty menom Lužica, ktorého matka bola Nemka a on sa z mladíckej nerozvážnosti dobrovoľne prihlásil do SS, z ktorej neskôr prešiel do gestapa. Tej noci má Karvaš dva záchvaty a nielen on, keďže správa o chystanej poprave sa medzi väzňami rozšíri. Ráno počujú z vonku streľbu. Dve prišlé roty Wehrmachtu čakajú na ranné striedanie príslušníkov gestapa, s ktorým sa dostanú do prestrelky. Wehrmacht väzňov zadržiavaných v obecnom dome vyslobodí, prepustí na slobodu a k dispozícii im dá aj ochrannú rotu.
Keď sa oslobodených väzňov ujmú spojenci, presunú ich na ostrov Capri. Američania Karvaša varujú, aby sa do vlasti nevracal a ponúkajú mu miesto profesora na niektorej z amerických univerzít. Karvaš odmieta a žiada, aby bol povolaný k aktívnej vojenskej službe československého vojska v Taliansku. Koncom júna sa udeje, ako si prial a neďaleko Verony vykonáva funkciu druhého spojovacieho dôstojníka štábu. Ešte predtým sa v Ríme stretáva so Sidorom. Keď sa v diskusii dostanú k Tisovi, Karvaš sa pýta, či je možná intervencia Vatikánu v prospech bývalého prezidenta vojnového slovenského štátu. Neskôr to vysvetlí, že tušil, aký bude Tisov osud po vydaní do rúk československým justičným orgánom a nechcel, aby sa ani len pre časť Slovákov stal martýrom.
Najprv počul šuchot a fučanie okolo hlavy. Ešte mal zatvorené oči. Potom mu niečo vlhké udrelo do líca. Milo sa preľakol a v okamihu zodvihol trup aj so spacákom, ako panáčik na strunke zo stolného futbalu. Beky mu skočila do lona a prekvapene na neho pozerala.
Hrdina. Náhle prebudenie psím čumákom spôsobilo, že Milo si nepamätal nič z toho, čo sa mu snívalo. Ale v hlave mal jedno slovo: hrdina. Niekedy sa mu to stávalo. Ráno vstal s nejakým slovom, ktoré v jeho mysli prežilo noc a po zvyšok dňa pútalo Milovu pozornosť. Prečo hrdina, čo s ním?
V noci, predtým ako zaspal, premýšľal o tých dvoch. Osud Karvaša počas vojny ho fascinovali. Na rozdiel od Husáka, ktorého si ešte ako dieťa pamätal, bol Karvaš pre neho postava z kníh a vďaka tomu takpovediac neskutočná. Nič na tom nemenilo ani stretnutie s Karvašovým synom Milanom, za ktorým Milo vycestoval pred mesiacom do Bratislavy. Bol Karvaš hrdina?
Vyvliekol sa zo spacáku a rýchlo si na seba naťahoval oblečenie. Vonku nebolo viac ako päť stupňov nad nulou. Obul sa a začal zbierať malé suché konáriky na rozloženie ohňa. Po chvíli sa už Milovi nezdala byť taká zima, aby sa potreboval zohriať pri ohni. Z batohu vybral plynovú kartušu, zakrútil do nej horák a postavil ju na rovný kus zeme, z ktorého predtým baganďžou odhrnul lístie. Potom si spomenul, ako gestapáci mučili Karvaša, že nič nevyzradil, nepriznal nič z toho, čo sa mu kládlo za vinu. Všetko utrpenie, ktoré kvôli tomu zažil, bolo hrdinstvo alebo len dôsledok snahy zachrániť si život? Milo prehodil spacák cez konár a pozoroval Beky, ako naháňa po lese pachovú stopu akejsi zvery. Čím viac vedel o Karvašovom pôsobení počas vojny, tým zmätenejší z neho bol. No uvedomoval si tiež, ako sám pomáha rastu svojich pochybností: lebo sa na tých dvoch pozeral dnešnými očami.
Keď videl, že z dna ešusu sa už derú bublinky hore na hladinu, vybral z mikroténového sáčku jeden Pigi čaj a ponoril ho do takmer vriacej vody. Vedel si predstaviť, že Husák aj Karvaš boli ten typ ľudí, ktorí takmer každé ráno, keď vstanú z postele, premýšľajú, ako urobia niečo veľké. Pripojiť Slovensku k Sovietskemu zväzu. Alebo spraviť z Československa federáciu, aby sme mohli rozhodovať sami o sebe. Či aspoň napísať knihu. Milo taký nebol. Všetky jeho životné plány, malé aj veľké, boli situačného charakteru. No bol si pomerne istý, že jedno má s tými dvomi spoločné. Všetci chceli byť šťastní. Každý však iným spôsobom a často z rozpačitými výsledkami. Milo si odchlipol z čaju. Chutil rovnako, ako pred dvadsiatimi rokmi. Prvýkrát po troch týždňoch pocítil radosť.
~
Prečítali ste si ukážku z knihy Na prelome apríla a mája. Ako sa kniha páči čitateľom, sa dočítate na sieti Goodreads. Kúpiť si ju môžete napr. na Martinus-e.
