Andrej Bán ma zavolal na východné Slovensko diskutovať o extrémizme. V dome kultúry vo Vranove nad Topľou sa na nás prišlo večer pozrieť zhruba sedemdesiat ľudí. V jednom momente hrhovský starosta Vlado Ledecký spomenul „bratislavskú kaviareň“. Ďalších dvadsať minút sa o inom nehovorilo. Občas miesto kaviarne zazneli rovnako „odpudivé“ synonymá – elity a novinári.
Pointa príspevkov diskutérov z hľadiska bola očakávaná: všetci títo sú odtrhnutí od reality, netušia, ako sa mimo hlavného mesta žije, a sú do veľkej miery zodpovední za marazmus okolo nás. Bol to asi jediný moment večera, keď prítomní fanúšikovia Kotlebovej ĽSNS našli súzvuk s civilizovanejšou časťou hľadiska.
Intenzita, s akou téma zlyhania elít medzi Vranovčanmi rezonovala, ma prekvapila. Nasledujúce dni a týždne po diskusii som nedokázal pustiť z hlavy otázku, z čoho ten silný odpor k elitám a novinárom pramení. A nemali diváci v kulturáku pravdu? Čo ak úspech slovenských fašistov súvisí aj so zlyhaním osobností „lepšieho Slovenska“?
Nie sme si rovní
Tieto otázky sú zaujímavé už aj preto, že v komentároch a v rozhovoroch v médiách sa nespochybňuje pôsobenie slovenských elít, ale samotná ich existencia. Pritom, ak si odmyslíme bezprecedentnú popravu výkvetu poľského národa Rusmi v katyňskom lese, tak platí, že každá krajina v každej dobe mala svoje elity. Pretože vždy medzi nami boli a vždy budú jedinci, ktorí sú od nás inteligentnejší, vzdelanejší, úspešnejší a čestnejší. Rozdiel je len v spôsobe, akým zvyšok spoločnosti k elitám pristupuje.
Veľká časť slovenskej populácie, ktorá cíti potrebu prejaviť názor na internetových fórach alebo naživo na podujatiach typu Zabudnuté Slovensko, dnes svoje elity ignoruje, prípadne nimi neskrývane opovrhuje. Áno, nájde sa pár výnimiek, ktoré sa tešia priazni širokých vrstiev obyvateľstva – napríklad odvolaný arcibiskup Róbert Bezák či súčasný prezident. Tou obdivovanou kvalitou je u nich múdrosť. No len málokto z nás si uvedomuje, že to nie je nejaká zdedená vlastnosť, ale sprievodný jav cesty plnej sebadisciplíny, zakopnutí, tisícov hodín tvrdej práce či štúdia a kritického premýšľania o sebe samom.
Kde sa v nás berie ten odpor k elitám? Nazdávam sa, že pre mnohých občanov našej krajiny je vyššie spomenutý fakt o výnimočnosti niektorých jedincov jednoducho neprijateľný. Prijať ho totiž znamená pripustiť, že ja som ten pomalšie mysliaci, nevzdelaný a priemerný. A to je ťažké. Zmieriť sa so svojou priemernosťou môže byť pre niekoho náročnejšie ako vyrovnať sa so smrťou. Lebo na rozdiel od smrti, ktorá nás postihne všetkých bez rozdielu, nám naše nedostatky pripomínajú jednu krutú pravdu: nie sme si rovní.
Zmieriť sa so svojou priemernosťou môže byť pre niekoho náročnejšie ako vyrovnať sa so smrťou. Lebo na rozdiel od smrti, ktorá nás postihne všetkých bez rozdielu, nám naše nedostatky pripomínajú jednu krutú pravdu: nie sme si rovní.
Ešte aj tí, ktorí mlčky akceptujú svoju nedokonalosť, sa často nedokážu zmieriť s tým istým v prípade vlastných potomkov.
Fráza „pre mňa si ten najlepší/-ia“ na Slovensku už dávno nie je len nevinným prejavom rodičovskej lásky. Mnohí rodičia tento prístup nadužívajú v takej miere, ktorá ich dospievajúce ratolesti „chráni“ pred poznaním, že najlepších jedincov je len pár. S neblahými dôsledkami tohto prístupu sa potýka azda každá firma, keď hľadá nového zamestnanca. Naporúdzi má množstvo kandidátov, ktorí majú priveľké sebavedomie, poslabšie schopnosti a mizerný prístup.
Na ceste za blahobytom
Snaha vysvetliť vzťah spoločnosti ku svojim elitám by zrejme vydala na hrubú dizertačnú prácu. Nevedec si musí vystačiť s pozorovaním, čítaním, rozhovormi a premýšľaním. A pravdepodobne dospeje k myšlienke, že vzťah k elitám je do značnej miery ovplyvnený ideálmi a hodnotami, ktorými spoločnosť v danej dobe žije. Našu pozornosť posledné štvrťstoročie zamestnávala túžba „mať sa lepšie”. Nie je to československé špecifikum, s rovnakým snom ulíha do postele nejeden Francúz či Američan. No nedostatok pred Novembrom 1989 charakterizovaný dlhými radmi čakajúcich na toaletný papier či mandarínky bol v porovnaní so Západom extrémny. A extrémne sa prejavovala aj následná snaha Slovákov a Čechov o bohatší život. Ideál „byť lepším” musel počkať.
Zvyšovanie blahobytu udávalo tón a obsah aj v politike. Koniec 90. rokov minulého storočia a začiatok nultých rokov boli na Slovensku predovšetkým o ekonomických reformách a snahe začleniť sa do euroatlantických štruktúr. Väčšina našej spoločnosti bola vtedy aj potom pro-EÚ a malo to niekoľko dôvodov. Jedným z hlavných pred vstupom bolo aj očakávanie výrazného zvýšenia životnej úrovne. Celospoločenská debata sa vo väčšej miere viedla o nezamestnanosti a zdražovaní, v oveľa menšej miere o európskych hodnotách typu solidarita, sloboda a demokracia. Prirodzene. Lebo veď ostatné dve sme si vyštrngali v osemdesiatom deviatom a na solidarizovanie sme sa ešte necítili dosť bohatí. Keď KDH v roku 2006 položilo vládu pre neprijatie Zmluvy o výhrade vo svedomí, bolo to nepochopené gesto, ktorým si hnutie nikoho nezískalo. Ani liberálne elity, od ktorých by sa porozumenie pre takýto nemateriálny inštitút očakávalo.
Ideálu „mať sa lepšie“ prispôsobil svoju politiku po prevzatí moci aj Robert Fico. Hoci volebný úspech jeho strany Smer-SD v roku 2006 postavil aj na kritike korupčných káuz predošlej vlády, očista verejného života po voľbách už nebola pre neho témou. Ono, s Jánom Slotom a Vladimírom Mečiarom v jednej koalícii a Štefanom Harabinom na čele justície by verejnosť predsedovi Smeru-SD sotva uverila, že to s bojom za právny štát myslí úprimne.
Nová vláda zdedila ekonomiku vo veľmi dobrej kondícii, nezamestnanosť každým rokom lámala historické minimá, koniec hraničných kontrol pri vstupe do väčšiny krajín EÚ umenšil pocit Slovákov ako občanov druhej kategórie v zjednotenej Európe. Nádej, že sa ako spoločnosť od plnších chladničiek posunieme k ideálu „byť lepšími“, zvyšovali aj korupčné kauzy vtedajšej vlády. Nedali sa prepáčiť. Lenže prišla ekonomická kríza a so sklopenými ušami sme na Maslowovej pyramíde dobrovoľne zostúpili o stupeň nižšie.
Na sebeckosť a istotu plných žalúdkov stavil aj Richard Sulík (SaS) a miesto toho, aby sa pridal k pomoci krachujúcemu Grécku, položil vládu. No situácia už bola trochu iná. Aj SaS sa pokúsila predať verejnosti svoj krok ako trvanie na princípoch. No pokým pred šiestimi rokmi principiálne rozhodnutie KDH nezanechalo na voličoch výraznejšie stopy, atentát liberálnej strany na vlastnú vládu sa stretol s odporom nielen u liberálnych elít, ale aj u širších vrstiev obyvateľstva. Lebo počas krátkych dvoch rokov vlády Ivety Radičovej pocítili nádej žiť v slušnej krajine a SaS ich o ňu obrala.
Príliš zhovievavé elity
Zvyšovanie blahobytu však nemôže byť ospravedlnením, ak jednotlivci či väčšina spoločnosti kašle na vyššie ideály. Ľudia, ktorí za vojny ukrývali židovských spoluobčanov a riskovali tým to najcennejšie, sú nám príkladom, že solidarita, odvaha a česť nie sú hodnoty len do dobrého počasia. Výzvy, ktorým sme za ostatných dvadsať rokov čelili, boli oveľa menej riskantné, ako tie za vojny či po februári 1948.
Napriek tomu sa našlo žalostne málo verejne známych ľudí, ktorí by v časoch, keď našu krajinu nazývali slovenským tigrom, protestovali proti masívnemu zaraďovaniu rómskych detí do špeciálnych škôl. Ani proti úpadku zvyšných škôl, ktoré sa stali úschovňou s veľmi zle zaplatenými dozorcami. Bez povšimnutia ostával aj úpadok tisíciek rodín vplyvom nadmerného zadlžovania a následných exekúcií. A pred kritikou chránený ostal aj ideál ostatných dekád – „mať sa lepšie“.
Kárajúce slová počúvali od spoločenských a intelektuálych elít len politici. My ostatní sme boli chránení akoby imunitou, vďaka čomu sme si roky mohli hovieť v role obetí prehnitých mocipánov, ktorí sú zodpovední za všetko zlé v krajine. Ak vám z parlamentu, v kostole, v škole či v novinových rozhovoroch niekto pravidelne prehováral do duše o potrebe pracovať na sebe, deliť sa so slabšími a bojovať za ich práva, zapájať sa do diania vo svojej obci či štvrti, viesť deti k poznaniu a empatii, tak ste asi žili v inej krajine, ale nie na Slovensku. Tu naše elity zlyhali.
V hospodársky náročných časoch sa obávali byť na nás dostatočne nároční a nežiadali od nás žiť hodnotami, ktoré sú nadčasové: súdržnosť, angažovanosť, striedmosť, krása, vzdelanosť, tolerancia. Nenašlo sa dosť takých, ktorí by nám nahlas a opakovane pripomenuli ako Tomáš Garrigue Masaryk, že „být si pánem: to zahrnuje svobodu i kázeň“. Nedorazilo k nám varovanie Adama Michnika ešte z rokov krátko po Novembri, ktorý povedal, že problémy nás ešte len čakajú, pretože odmietame pokorne pracovať na sebe samých.
Tu naše elity zlyhali. V hospodársky náročných časoch sa obávali byť na nás dostatočne nároční a nežiadali od nás žiť hodnotami, ktoré sú nadčasové: súdržnosť, angažovanosť, striedmosť, krása, vzdelanosť, tolerancia.
Nášho prvého prezidenta nespomínam náhodou. Nebál sa postaviť väčšinovému názoru ešte pred vznikom Československej republiky – či už v spore o rukopisy alebo počas hilsneriády. Od kritiky do vlastných radov neupustil ani ako hlava štátu, svojmu ľudu vyčítal alkoholizmus a podporoval emancipáciu žien. Keby žil dnes, možno by si zobral na paškál náš konzumný spôsob života a aktívne by sa zastával gejov.
Lenže TGM nežije a my sme si odvykli od štátnikov počúvať okrem vzletných viet o hrdosti na Slovensko aj kritiku na svoju adresu. Preto, keď sa pred dvomi rokmi pohla smerom do Európy veľká vlna utečencov, zastihla nás úplne nepripravených. Preľaknutých z ľudí cudzej viery, vzhľadu a zvykov, neochotných podeliť sa o bezpečie a blahobyt.
Ak je náš strach, ba až odpor k inakosti dôsledkom dlhodobo nízkych nárokov elít na svojich spoluobčanov a ak aj na tomto odpore žnú úspech Boris Kollár a Marián Kotleba, potom nemožno povedať, že naše elity sú bez viny. Samozrejme, nie toto zlyhanie mali na mysli Vranovčania, keď hromžili na bratislavskú kaviareň.
Kľúčový je jednotlivec
Síce tu teraz volám po potrebe spravodlivej kritiky spoločnosti ústami elít, jedným dychom však chcem tiež upozorniť na riziko, ktoré sa s tým spája. Ak za kritikou nenasleduje povzbudenie, ak chýba vyzdvihnutie pozitívnych vzorov (pozitívnych, nie dokonalých), taká kritika môže byť druhou stranou vnímaná ako odsúdenie či vylúčenie. Odtiaľ je už len na krok k pocitu kolektívnej viny, ktorej uplatňovanie bolo a vždy bude nespravodlivé, nebezpečné a neproduktívne.
Prečo neproduktívne? Pretože ak našu pozornosť upriamujeme na kolektív, a nie na jednotlivca, nechtiac ho tým oberáme o dôvod usilovať sa byť lepším. Robíme z neho jediného vojaka v poli, ktorý sa neubráni pýtať sa sám seba: Ak je celá naša spoločnosť ľahostajná (ako vo svojej novej knihe konštatuje Martin M. Šimečka), skorumpovaná, nemorálna, a tak ďalej, prečo by som ja mal chcieť byť iný? Čo sa tým vlastne zmení? A v zápätí si odpovie: nič sa nezmení.
Aj spoločenská zodpovednosť je vo svojej podstate len zodpovednosťou jednotlivca, ktorý sa z rôznych dôvodov rozhodne starať sa nielen o blaho svoje, ale aj o druhých. My sme ostatné štvrťstoročie zodpovednosť za spoločnosť – t. j. za nás samých, prenášali na výrazných lídrov (Mečiar, Dzurinda, Fico). A oni sa jej vďačne chopili. No často spôsobom, ktorý bol na prospech iba pár vyvoleným. Za tie roky sa v nás nahromadila obrovská nespokojnosť, ale aj tak dookola opakujeme túto chybu.
Zmení sa to, ak sa zameriame na jednotlivca, na seba. Keď prestaneme hľadať spásu v iných, čakať, že sa o nás niekto postará. A začneme sa viac starať o tých, ktorí si bez pomoci druhých naozaj nepomôžu. Keď aj v dospelom veku budeme schopní prijímať kritiku. A keď si uvedomíme, že ideál „mať sa lepšie” nestojí v ceste ideálu „byť lepším“. Ale že je to presne naopak – ak rezignujeme na snahu byť lepším človekom, naša sebahodnota a dôvera v druhých ľudí sa zmenšujú. Tým sa zmenšuje aj šanca, aby sme sa „mali lepšie“, lebo naplnenie materiálnych potrieb je síce dôležitou, ale nie jedinou a najväčšou métou na nekonečnej ceste za splnením tohto ideálu.
Uverejnené v Denníku N, 8. decembra 2017
Foto: Česká televize
