Pár rokov počúvam od niektorých mojich známych toto: upadá táto krajina, upadá. A bude ešte horšie.
A potom väčšinou začnú hovoriť čosi o morálke. Že tá upadla hádam ešte viac, ako ekonomika, školstvo či súdnictvo.
Nepritakám, ani sa ich nesnažím presvedčiť o opaku. Pretože som si vôbec nie istý, či morálka v tejto krajine bola v minulosti vyššia. Pred dvadsiatimi rokmi Slováci menej klamali, menej kradli, viac pomáhali ľuďom v núdzi, častejšie dodržiavali pravidlá, či už tie na papieri alebo nepísané? Neviem. Ale skôr by som povedal, že nie.
Abraham Lincoln kedysi povedal: „Každý človek dokáže prekonať nepriazeň osudu. Ale ak chcete vyskúšať jeho charakter, dajte mu moc.“ Rozmýšľam, či to nie je tak, že na rozdiel od čias spred roku ´89 si viac uvedomuje svoje práva a diery v právach druhých, cítime silu, ktorú nám dávajú peniaze či moc úradná. A takto máme ako jednotlivci viac možností právo, moc peňazí či svoje postavenie zneužívať. Všetci spolu máme pocit, že morálka upadla. No pritom nám možno len doba dáva viac príležitostí otestovať si charakter.
Netvrdím, že je to tu raj na zemi. Že niet čo zlepšovať. Lenže, keď počúvam zážitky kamarátky, ktorá bola na Ukrajine pozorovať regionálne voľby, keď sa pozriem na juh od Komárna, keď si spomeniem na svoju minuloročnú cestu po Bulharsku, tak si hovorím, že ešte je skoro rezignáciu. A pri pohľade na vozový park tisícov Slovákov a obsah ich nákupných košíkov, zapochybujem, čo je vlastne ten dôvod na hodenie uteráka do ringu.
Dostali sme sa do situácie, keď sme nahnevaní z princípu. Stratili sme trpezlivosť – s tými, ktorých si volíme, aj sami so sebou. Potrebovali by sme viac toho, čo nazývam pokojná sila. Silu, vychádzajúcu z presvedčenia, že to, čo človek robí, je správne a povedie k výsledkom, hoci to môže trvať poriadne dlho. „Pokojná sila v ťažkostiach je prvá známka pravej veľkosti,“ napísal raz škótsky spisovateľ a historik Thomas Carlyle.
Ako kresťanská spoločnosť by sme ju mali mať. Ale nevyzerá to tak. A tým sa dostávam k pár otázkam, ktorá ma napadnú, keď premýšľam o budúcnosti Slovenska:
1. Povedie dnešná éra vzniku rôznych iniciatív, komunít a start-opuv k posilneniu občianskej spoločnosti? Alebo sa rýchlo skončí, vládna moc taký vývoj nepripustí?
2. Tvoria väčšinu v slovenskej spoločnosti kresťania? Ľubo Smatana, autor knihy Jánošíci s těžkou hlavou, mi raz povedal, že v nej mala byť ešte jedna kapitola na túto tému. Aj k nej mal pozbierané príbehy a poznatky. Ale netrúfal si dať jednoznačnú odpoveď.
3. Keď sa printové médiá budú predávať už len po pár tisíckach, nájde na webe kritická masa čitateľov hodnotný obsah za primeranú cenu? Alebo inak: budú vydavateľstvá schopné pokryť peniazmi z inzercie a od čitateľov náklady, za ktoré dokážu priniesť nejaký zmysluplný obsah?
4. Je v možnostiach tejto krajiny vyniknúť v Európe aj iným spôsobom ako len počtom vyrobených áut na hlavu?
5. Objaví sa v dohľadnej dobe politik, ktorý odstráni politiku odtiaľ, kde nemá čo robiť, zatraktívni ju pre šikovných a čestných, ktorým sa ešte neznechutila a ostatných dokáže inšpirovať? (Nie, voliči Smeru, toto váš predseda nie je.)
Nepoznám odpovede na tieto otázky. Ale postupne sa ich všetci dozvieme. A až keď sa ukáže, že sú všetky záporné, nastane čas na skepsu a rezignáciu. Dovtedy vám všetkým prajem veľa pokojnej sily.
(Toto je môj posledný blog a predposledný text písaný pre TREND. Všetkým svojim čitateľom ďakujem za ich priazeň a budem sa tešiť na naše ďalšie „stretnutia“ na iných stránkach.)
Publikované pod názvom 5 veľkých otázok a jedno prianie na rozlúčku na stránke etrend.sk, 14. januára 2014.
Foto: TASR
