Jozef Bátora vo svojom článku Korupčné siete ukazujú na nutnosť obnovy našej štátnosti vedecky opísal, aký typ zločinnej štruktúry tvorili predstavitelia a nominanti strany Smer a jej spriaznených „podnikateľov”. Podľa Bátoru išlo o korupčnú sieť, ktorá fungovala na vzájomnej dôvere a difúznej reciprocite. To je taká, pri ktorej sa člen siete či, presnejšie povedané, gangu môže spoľahnúť, že keď bude v núdzi, urobí pre neho, čo treba, hociktorý iný člen gangu. A nie iba ten, pre ktorého urobil službičku on sám.
Priznania, s ktorými prichádzajú jednotliví obvinení nominanti bývalej vlády, dávajú dostatok dôvodov tvrdiť, že sme uplynulých deväť rokov žili v mafiánskom štáte. Podľa Bátoru nepostačí, keď v postpandemickom období sústreďujeme všetku pozornosť a peniaze len na ekonomickú obnovu. Potrebujeme vraj aj zásadnú politickú obnovu, zahŕňajúcu „reformu kľúčových inštitúcií našej demokracie s cieľom zabezpečiť ich stabilitu a nezávislosť od prípadných sieťových štruktúr s koristníckymi ambíciami”.
Pri tejto myšlienke sa jeho článok končí, čo je škoda. Pretože otázka, ako spraviť, čo Bátora navrhuje, je rádovo zaujímavejšia a náročnejšia. Pokúsim sa dať na ňu jednu odpoveď s poznámkou na úvod, že to určite nie je odpoveď kompletná a možno ani správna. No azda ňou prispejem k tomu, aby otázku „zásadnej politickej obnovy” rozvinuli aj ďalší, vďaka čomu sa aj k niečomu dopracujeme. Musíme. Pretože tento štát je taký krehký, že ďalšiu mafiánsku sieť a nedôveru, ktorú v spoločnosti vyvolá, si už nemôžeme dovoliť.
Súhlasím, že je nevyhnutná reforma kľúčových inštitúcií štátu. Otázka je, ako by taká reforma mala vyzerať a ktoré to sú tie kľúčové inštitúcie? Na zem pohodená, zaprášená a kadekým opľutá latka predstavujúca úroveň výberových konaní verejných funkcionárov za ostatnú dekádu v nás zakonzervovala myšlienku, že na reformu inštitúcií stačí túto latku zodvihnúť na úroveň očí a začať ich robiť transparentne, férovo a odborne.
Áno, na posilnenie dôvery spoločnosti v štát a viery zamestnancov danej inštitúcie v kompetentnosť vrcholového funkcionára je nevyhnutné, aby výberové konania spĺňali menované tri kritériá. Lenže ani čestný profesionál, zapálený pre svoju misiu, veľa nezmôže, ak stovky či tisíce zamestnancov jeho inštitúcie budú tolerantné k obchádzaniu pravidiel, neustále nespokojné s platom a bez motivácie zlepšovať služby pre svojich klientov, t. j. pre občanov.
Druhá otázka je, ktoré sú tie kľúčové inštitúcie? Iste, (a málokto si to uvedomuje) generálna prokuratúra je najmocnejšou inštitúciou v štáte. Pokiaľ bude slabá a znásilňovaná ako za Dobroslava Trnku, ohrozuje to celú krajinu. Potrebujeme aj funkčný a dôveryhodný Ústavný súd, kvalitnú a objektívnu RTVS či silný a efektívny Úrad pre verejné obstarávanie. Lenže to nestačí.
Pre státisíce občanov a občianok Slovenska štát predstavuje úrad práce, rodiny a sociálnych vecí v ich okresnom meste a váhu slova „štátnosť“ vnímajú viac cez (ne)fungovanie inšpektorátu životného prostredia či výšku murovaného plota, za ktorým sa ukrýva vila ich podpriemerne pracovitého spolužiaka zo základnej, ktorému sa nadpriemerne darí uplatňovať si vratky DPH. Nehovorím, že sa máme sústrediť na všetky štátne úrady. To ani nejde dokopy s významom slova „sústrediť sa“. Mám na mysli niečo iné.
Nazdávam sa, že kľúčovou zmenou v snahe zabrániť činnosti ďalšej mafiánskej siete, ktorá bude chcieť riadiť štát z apartmánu v hoteli Hilton, je posilniť inú sieť, ktorú tu máme už desiatky rokov, len takmer nikomu z politikov na nej obzvlášť záležalo. Mám na mysli takmer 37-tisícovú sieť úradníkov, ktorí pracujú v štátnej službe. Začnime sa jej konečne poctivo venovať. Opravme zákony, vytvorme alebo zreformujme orgány a zmeňme jazyk tak, aby táto komunita ľudí vedela a mohla fungovať rovnako difúzne ako tá sieť, o ktorej rozloženie sa usiluje polícia.
Takže keď sa opäť nejaký ministerský predseda bude verejne navážať do vedúcej štátneho ústavu, tá sa bude môcť spoľahnúť, že sa jej zastanú aj úradníci, pre ktorých nič neurobila. Cieľom by malo byť vytvoriť zo štátnej služby sieť profesionálov, ktorých nespája vďačnosť nadriadenému, lebo im dohodil teplé miesto, ale snaha robiť niečo dobré pre štát a pre spoločnosť bez ohľadu na výkyvy politického cyklu.
Žiaľ, nezdá sa mi, že niekto v súčasnej vládnej koalícii rozumie potrebe tejto výzvy. Akoby jej predstaviteľom chýbala vnímavosť, keď je reč o štátnej službe. A skôr sme svedkami správania, ktoré poznáme od predošlých vlád: štát je korisť. Dobre to bolo vidieť, keď akčné päťky hnutia OĽaNO bez akejkoľvek legitimity vyberali prednostov okresných úradov. Keď vládni poslanci predložili novelu zákona, ktorou by bolo možné odvolať vedúcich štátnych zamestnancov aj bez udania dôvodu. Alebo keď nedávno minister financií vyzýval šéfa rezortu zdravotníctva, aby prepustil úradníčku za jej vyjadrenie na Facebooku.
Po roku a pol od volieb to vyzerá tak, že na zmenu v snahe sprofesionalizovať štátnu službu si budeme musieť počkať na novú vládu. To však neznamená, že by sme o nej nemali hovoriť. Politická obnova Slovenska, o ktorej písal Bátora, bude možná až vtedy, keď tu budeme mať etickými zásadami a zdravým vlastenectvom vystuženú sieť ľudí, od ktorých závisí chod štátu, no oni sami nezávisia od politikov, ktorí momentálne štát riadia.
Uverejnené v Denníku N, 24. augusta 2021
Foto: Andrej Lojan/Postoj
