So záujmom i pôžitkom som si prečítal knihu Jana Nováka s názvom Kundera: Český život a doba. Peter Darovec napísal zdrvujúcu kritiku tejto knihy a jej autora. Vraj nenapísal životopis, ale pamflet, prináša odhalenia o živote slávneho spisovateľa, ktoré sú podľa Darovca zbytočné, hlúpe či trápne, a Novákove postupy sú občas priam odpudzujúce.
Metódy detektíva Nováka
Darovec, ako aj viacerí ďalší recenzenti Novákovi vyčítajú, že ešte pred napísaním prvej strany životopisu mal v mysli základnú tézu o Kunderovi a v spisovateľových knihách, jeho starších rozhovoroch, v dobovej tlači či vo vyjadreniach ľudí, ktorí ho poznali, už len hľadal dôkazy, ktoré by jeho tézu potvrdzovali.
Aj ja som natrafil na niekoľko miest v Novákovej knihe, keď som zapochyboval, či čítam naozaj komplexný a objektívny životopis o najslávnejšom českom žijúcom spisovateľovi. Napríklad v jeho závere venovanom Kunderovej príprave na odchod do Francúzska v roku 1975 Novák cituje záznamy ŠtB.
Tá zistila, že v malej skupine ľudí, s ktorými sa Kundera prišiel osobne rozlúčiť, bol aj Dominik Tatarka. Tatarka mal už v tom čase zakázané písať, jeho diela zmizli z knižníc a pre režim bol pravicovým živlom. Novák však nijak neokomentoval, že Kundera sa stretol práve s Tatarkom. Akoby to nezapadalo do jeho obrazu Kunderu ako človeka, ktorý bol zbabelý otvorene sa postaviť totalitnej zlomoci.
Treba však tiež povedať, že správa o Milanovi Kunderovi, ktorú Novák svetu podal, je vyčerpávajúca a na mnohých miestach podložená prameňmi aj argumentmi.
Novák s archivárskou dôslednosťou opisuje mladé roky začínajúceho básnika a vyvracia jeho klamstvá, ktoré po odchode z Československa narozprával zahraničným médiám – o tom, ako ho vyhodili z univerzity (nevyhodili), ako sa stal robotníkom (nestal) a s potulnou kapelou hrával po krčmách, aby si privyrobil (nehrával). Takýchto pokusov Kunderu pretrieť svoju minulosť novým, lesklejším lakom, nachádza Novák viac. A aj v súvislosti s nimi o ňom hovorí ako o skvelom spisovateľovi, no s „vylhaným“ marketingom.
Na mnohých miestach si pri interpretácii Kunderových činov a pohnútok, ktoré ho k nim viedli, pomáha Novák spisovateľovými knihami. Darovec tento postup odsudzuje, keďže život autora nemožno zamieňať so životom postáv jeho kníh.
S tým sa dá súhlasiť, ale len do určitej miery. Lebo taktiež platí, že v každej knihe a takmer v každej postave spisovateľ poodhaľuje aj niečo o sebe – niekedy vedome, často nevedome. Preto by som netvrdil, že Novákovo pátranie po stopách skutočného Kunderu v jeho dielach a literárnych postavách je metodologicky úplne mimo. Otázny je výsledok, či sa Novákovi takto podarilo trafiť pravdu.
Naivný pozorovateľ politického vývoja
Prvá veľká prasklina na portréte ikony menom Kundera sa objavila roku 2008 v časopise Respekt. V článku Udání Milana Kundery sa česká a slovenská spoločnosť prvýkrát dočítala o dokumentoch a spomienkach pamätníkov, ktoré majú spisovateľa usvedčiť z toho, že polícii v roku 1950 oznámil informácie o emigrantovi Miroslavovi Dvořáčkovi, ktoré viedli k jeho zatknutiu a odsúdeniu na 22 rokov odňatia slobody. Novák, samozrejme, túto kauzu vo svojej knihe neobišiel a pridal ďalšie informácie, ktoré majú potvrdzovať, že Kundera sa zachoval ako udavač.
V knihe nechýba ani kapitola, kde rozoberá esejistický duel medzi Kunderom a Havlom po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968, v ktorom sa Kundera prejavil ako ak nie hlúpy, tak minimálne naivný pozorovateľ politického vývoja v okupovanej republike.
Keď sa k tomu pridá množstvo milostných príbehov, v ktorých slávny spisovateľ zastával rolu hocikoho, len nie čestného a osobnostne zrelého muža, niet divu, že Novákova biografia nevyznieva ako životopis hrdinu, ale ako záznam z anamnézy jedného popleteného, hoci literárne veľmi talentovaného slabocha.
Darovcovi sa takýto obraz Kunderu zjavne nepáči, hoci pripúšťa, že na Novákových obvineniach môže byť veľa pravdy. No suma sumárum je vraj Novák ku Kunderovi nespravodlivý. Ak je teda skutočný Milan Kundera iný, lepší človek, akým sa javí byť v Novákovej knihe, čakal by som, že kritický recenzent pridá fakty a argumenty, ktoré Kunderovmu portrétu vrátia realistické farby. Darovec však Novákove tvrdenia nevyvracia, uspokojuje sa s tvrdením, že usvedčenia o Kunderových charakterových nedostatkoch sú zbytočné.
Prečo? Pretože Kundera sa vraj dokáže sám sebe vysmiať a nemá zmysel, aby to za neho robil ešte niekto iný.
Tu treba povedať, že Kundera minimálne raz dokázal použiť aj tvrdší výraz ako len ironický úškľabok pri hodnotení svojej mladosti. „Toto hovädo, ktorým som bol, tak s tým by som sa nechcel ani len stretnúť. Vnímam sa tak, že som bol absolútne hovädo vo všetkých ohľadoch,“ zhodnotil svoju mladosť v roku 1986 pre časopis New England Review. Otázka znie, že ak Kundera ostal „absolútnym hovädom“ aj v dospelosti, môže a má niekto o tom napísať? Alebo je to tak, ako napísal Darovec, že si „ľudia Kunderovho typu nezaslúžia takéto jednoznačné odsúdenie“?
Ľudia Kunderovho typu
Áno, ľudia nie sú čierno-bieli a vynášať nad niekým bohorovné súdy je aj v mojich očiach gýčovitá disciplína. No u Nováka vzhľadom na jeho predošlé knihy a životný príbeh celkom očakávaná. Aj v kontexte Česka dnešných dní, keď mu vládne bývalý agent ŠtB, prezident sa správa ako ruský agent a z historika relativizujúceho normalizačnú totalitu sa stáva populárna osobnosť, sa Novákovej nekompromisnej optike dá rozumieť.
Prejaviť ku Kunderovi zhovievavosť by bolo priateľským objatím okolo ramien tých Čechov (a Slovákov), ktorí hovoria, že nebolo všetko zlé za socializmu.
Neviem, čo mal Darovec na mysli pod pojmom „ľudia Kunderovho typu“. Možno narážal na fakt, že Kundera je výrazne váhajúci a neistý človek. V takom prípade by sa s ním do nejakej miery dalo súhlasiť. Ani farboslepého človeka neodsúdime, že prešiel na červenú, rovnako nekompromisne ako niekoho, kto má zrak v poriadku. No ak mal na mysli, že Kundera je „dôležitý svetový spisovateľ“, ako píše v závere svojej recenzie, tak to fakt nie je dôvod, aby mal akúsi imunitu voči kritike jeho tvorby, názorov či skutkov.
Ja viem, na Slovensku máme na hercov, moderátorov, spisovateľov či spevákov iný meter než povedzme na politikov. Akoby sme si v ich práci videli niečo vznešené, čo sa nepatrí pošpiniť pomenovaním ich slabostí. Akoby sme sa báli, že tá radosť, ktorú v nás vyvoláva ich umenie, bude menšia, keď spoznáme pravdu o ich životoch. No je to z našej strany paradoxný prístup. Pretože práca herca či spisovateľa má oveľa bližšie k normálnemu remeslu než práca politika či sudcu, ktorá by mala byť poslaním. Herec či spisovateľ sa môže hrať s realitou, ohýbať ju, ignorovať, používať prestrojenie, hoc aj každý večer iné. Sudcovia či politici si nič také nemôžu dovoliť. Majú slúžiť pravde a spravodlivosti a my im to máme (a chceme) veriť.
Každé spochybnenie ich integrity – napríklad odhalením, že si pri písaní diplomovky pomáhali klávesovými skratkami CTRL + C a CTRL + V, je spochybnením ich poslania a naštrbením dôvery v inštitúciu (úrad), ktorú reprezentujú. Preto je namieste snaha byť v hodnotení ich skutkov čo najférovejší. Pričom platí, čo je napísané vo viacerých judikatúrach, že pri osobách verejne činných sú hranice prijateľnej kritiky širšie ako pri súkromných osobách.
Naopak, pri umelcoch a ľuďoch zo šoubiznisu nič neriskujeme kritizovaním ich charakteru, nepredstavujú nič posvätné či štátotvorné, o čo by sme mali mať starosť. Keď je niekto skvelý herec, ostane ním, aj keď sa prevalí, že kedysi bol horlivým komunistom a svoju manželku podviedol s desiatkami mileniek. Úroveň nejakej galérie sa nezníži po publikovaní článku, že maliar, ktorý v nej vystavoval, šoféroval pod vplyvom alkoholu.
Napriek tomu (ak nerátam bulvár) si ľudia z umeleckej brandže užívajú vo verejnom diskurze aj v mysliach konzumentov svojho kumštu akúsi nedotknuteľnosť. Prejavujeme im často až zbožnú úctu a nekritický obdiv. Hoci aj medzi nimi, podobne ako v politike, sa nájdu jedinci hlúpi, zákerní či bezcharakterní.
Obavu zo znesvätenia čohosi (kohosi) vzácneho cítim aj v Darovcovej recenzii. Akoby bol priam až urazený, že nejaký Jan Novák, ktorý Kunderovi nesiaha ani po päty, sa opovážil vytiahnuť na svetlo božie špinavú bielizeň „dôležitého svetového spisovateľa“. V recenzii mi chýbala už len veta: „A komu tím prospějete, co?!“
V jej závere si Darovec povzdychol, že keby aspoň Novákova kniha ponúkla nejaký nový, zaujímavý spôsob, ako prečítať a porozumieť Kunderovým knihám. Lenže predmetom Novákovho skúmania bol spisovateľ, nie jeho dielo.
To podstatné, čo by nás preto malo zaujímať, je odpoveď na otázku, či bol ku Kunderovi spravodlivý. Bol? Mám o Kunderovi veľmi málo načítané, aby som vedel s istotou odpovedať. No je minimálne jeden človek, ktorý by to presvedčivo dokázal: spisovateľ sám. Uvidíme, či sa 91-ročný Kundera nechá vyprovokovať ohlasom, ktorý životopis z pera Nováka vyvolal. A vysvetlí nám všetkým, že nie je ničím viac, len ďalšou knihou k „smíchu a zapomění“.
Uverejnené v Denníku N, 21. augusta 2020
