Najprv hrozilo fiasko pre celú inštitúciu. Do výberového konania na vedenie Literárneho informačného centra (LIC), ktorého úlohou je šírenie dobrého mena slovenskej tvorby doma aj v zahraničí, sa prihlásil jeden nevyhovujúci kandidát. A to navyše v situácii, keď svoju stoličku za potlesku celej literárnej scény odovzdávala Miroslava Vallová.

Našťastie, do druhého kola výberu sa dostavila až štvorica silných kandidátov a kandidátok. Výberová komisia napokon na post riaditeľa centra odporučila Pavla Sibylu.

V rozhovore hovorí o tom, ako chce domácej literatúre pomôcť, či má naša tvorba potenciál v zahraničí, čo znamená tento krok v rámci jeho profesijnej a politickej dráhy i to, či chce sám ostať literárnym autorom a či by vlastnú tvorbu považoval v pozícii riaditeľa centra za konflikt záujmov.

V roku 2009 ste vydali zbierku poviedok a novelu Niečo o orchideách. Mali ste ambíciu stať sa literárnym autorom?

Takto som to asi nevnímal. Vždy ma bavilo písať. Začínal som s blogmi a poviedkami do zásuvky. Keď ich bolo viac, uvažoval som o ich vydaní. Vtedy som chodil na kurz kreatívneho premýšľania u Daniela Heviera, ktorému sa poviedky páčili a radil mi, aby som si ich vydal sám. Myslel som si, že keď je niečo dobré, siahne po tom nejaké vydavateľstvo. Vysvetlil mi, že to celkom tak nie je. V tom čase boli vydavateľstvá pri začínajúcich autoroch opatrné.

Knižku som si teda vydal sám, predávala sa a potom ma oslovilo Artforum, že urobia dotlač. Vtedy som už mal rozpísané čosi väčšie a Vlado Michal sa ma opýtal, či niečo mám. Ukázal som mu to a oni to vydali. Obidve knihy vyšli zhodou okolností v jednom roku. Nemal som však v hlave, že chcem byť spisovateľom. Chcel som sa živiť písaním, napríklad v novinách. V čase, keď knihy vyšli, som už pracoval v týždenníku Trend. Bol som šťastný, lebo som robil niečo, po čom som túžil. A uspokojilo to moje autorské ambície.

Čo zo slovenskej tvorby vás v poslednej dobe zaujalo?

Veľmi ma zaujala víťazka Anasoft litery Barbora Hrínová. Jej poviedky sú veľmi dobre napísané, ide o súčasné témy a cítiť, že autorka si veľkú časť textov odžila. Pôsobí to autenticky. Zaujal ma tiež Ivan Medeši svojím jazykom, hoci tu treba spomenúť aj prekladateľa, pretože autor píše v rusínčine. Prekladateľ tiež odviedol skvelú robotu.

Toto je krátky úryvok z rozhovoru pre Denník N, ktorý so mnou spravil redaktor Patrik Garaj. Prečítajte si ho celý.

Foto: Tomáš Benedikovič/Denník N

Related Posts

Slovensko a Peklo

V nedostavanom diaľničnom pripájači ku karpatskému oblúku dostal predseda nemenovanej politickej strany nápad, ako ju premenovať: Slovensko. Nebolo zhodou…