V Miláne odhalili v rámci Dňa pamiatky obetí holokaustu grafit zobrazujúci rodinku Simpsonovcov na ceste do Auschwitzu. Štyria ľudia vrátane dvoch redaktorov Denníka N v podcaste Toto vystrihneme rozvinuli túto správu do humorných úvah, ktoré iné diela by mohli byť použité podobným spôsobom.
Iného redaktora Denníka N a môjho priateľa Andreja Bána to pobúrilo a myslí si, že tvorcovia podcastu by sa mali ospravedlniť. Ani podľa Fedora Gála by sme tento, podľa neho nevkusný a nechutný humor nemali tolerovať. Oponuje im Silvester Lavrík textom, ktorého ústrednou pointou je, že v prípade smiechu neexistujú hranice. Kto z nich má pravdu?
Začnem od konca, od úvahy, že humor nepozná hranice a uťahovať si je možné zo všetkého. Áno aj nie. Patrím k tým, ktorí si myslia, že vedieť si urobiť žart z hocičoho vrátane seba samého, je najlepší spôsob, ako sa nebrať príliš vážne. (Nám na Slovensku to stále celkom nejde a za všetko sa urážame ako malé deti. Viď kauza Trebišov a seriál Iveta.) Lenže všetko vrátane smiechu je otázkou miery. Aj pri humore existujú hranice, no sú pohyblivé, a stane sa, že človek do nich netrafí. Každý vrátane teplých pozná nejaký dobrý vtip o teplých ľuďoch. Povedať ho však na pódiu zhromaždenia, ktoré sa uskutočnilo krátko po vražde na Zámockej ulici, by nebolo vkusné ani vtipné. Čerstvé rany na duši a trúchlenie sú jednou z hraníc, pred ktorou by sme mali vedieť skrotiť túžbu žartovať.
Je osemdesiat rokov po holokauste stále krátky čas na to, aby sme mohli na túto tému vtipkovať? Pre preživších zrejme áno. Mladšie ročníky už môžu cítiť odstup od tejto tragickej udalosti dejín a vedia sa zasmiať na vtipe, v ktorom sa spomínajú koncentračné tábory. Konštelácia času, priestoru a osobnej (ne)skúsenosti môže byť raz taká, že vtip s Auschwitzom vypáli nevhodne a zraňujúco, no za iných okolností sa na ňom zasmejú všetci a nikto sa neurazí. Andrej, Fedor Gál aj pani Mosnáková majú právo cítiť sa dotknutí, pretože ich skúsenosť s touto témou je nezlučiteľná s vtipkovaním.
Nepatrím k pravidelným poslucháčom spomenutého podcastu a inkriminovanú epizódu som si vypočul na Andrejov podnet. Raz, druhýkrát. A nazdávam sa, že výzvy na ospravedlnenie nie sú nutné. Celý podcast je postavený na tom, že moderátor číta rôzne správy, ktoré na prvé počutie znejú absurdne, smiešne. Hostia podcastu následne úvodnú absurditu rozvíjajú ďalej. V danej epizóde vtipkovali napríklad na tému „americkí vedci vylepšili sumcov génmi z aligátorov.” A takisto na správu z kultúry, že „v Miláne odhalili v rámci Dňa pamiatky holocaustu grafit zobrazujúci rodinku Simpsonovcov na ceste do Auschwitzu.” Znie to naozaj bizarne: Simpsonovci, Auschwitz, grafit. Preto tvorcovia podcastu vymysleli ďalšie ešte vtipnejšie kombinácie. Nerobili si žarty z holokaustu, ale z absurdne znejúcej informácie o umeleckom počine z Milána. Sami pritom tušili, že tancujú na tenkom ľade. Lebo kto počúval pozorne, určite nepovie, že sa v tejto časti podcastu rehotali, ako napísal Andrej. Skôr to znelo, že smiech potláčali, lebo tušili, že toto už môže byť pre niekoho za hranou.
Andrej vo svojej reakcii poukazuje na to, že Denník N jeho čitatelia vnímajú ako médium bojujúce za zcitlivovanie jazyka a spoločnosti. A preto podľa neho takýto necitlivý humor do úst redaktorov N-ka nepatrí. Scitlivovanie spoločnosti však podľa mňa nie je možné tým spôsobom, že o niektorých témach nie je možné za žiadnych okolností vtipkovať. Cit nie je notový zápis, ktorý sa naučíme naspamäť v snahe trafiť čierny a biely kláves v správnom poradí, aby z toho vznikla hudba, ktorá nikoho neurazí. Cit je synonymom jemného, drobných rozdielov, vnímavej improvizácie, tisícov odtieňov sivej, správneho načasovania. Čo znamená, že je dovolené sa smiať aj na vtipoch o Židoch, Slovákoch, plešatých mužoch či obéznych ženách. No nie vždy, nie všade, nie s hocikým.
Článok bol publikovaný 23. februára 2023 v Denníku N
Foto: Jewish Times
