Na jar tohto roku som sa ocitol v jednom kupé vo vlaku z Prahy s partiou slovenských seniorov. Opúšťali sme Kúty, keď sa jednému z nich, šľachovitému zhruba šesťdesiatnikovi objavil na tvári žiarivý úsmev, zanôtil na celý vagón „Hoj, vlasť moja“ a…
Nie, takto to nebolo.
V skutočnosti sa na jeho tvári objavil výraz podobný mimike človeka, ktorému práve odmŕzajú prsty na nohách a hlad zaháňa krúžkami citróna.
Kŕč na jeho tvári bol vyvolaný spomienkami. Prvá bola z polovice deväťdesiatych rokov, keď ako vodič nákladiaka musel na hraniciach v Kútoch znášať buzeráciu slovenských colníkov.
Druhá spomienka bola čerstvá. Starý pán prišiel pokosiť okolo rodičovského domu, keď sa pri ňom zjavil človek zo Západoslovenskej energetiky. Prišiel chalupu odpojiť od elektriny. Síce sa ukázalo, že na to nebol dôvod, no spoločnosť sa neunúvala prebrať situáciu s majiteľom a rovno poslala technika, nech dom odpojí zo siete. „Chytil som vidly, tie boli prvé po ruke a hnal som ho tam, odkiaľ prišiel,“ opisoval situáciu dedo.
V tomto roku je to dvadsať rokov od rozdelenia Česko-Slovenska. Tvrdím, že pre podobné skúsenosti bolo rozdelenie to najlepšie, čo sa Slovákom mohlo stať.
Pretože keby nebolo samostatnosti, nikdy by sme neuverili, ako škaredo sa k sebe dokážeme správať. Že to dokážeme aj sami, bez Maďarov či Čechov.
A teraz čo?
Pred necelým mesiacom sa na stránkach týchto novín Samo Marec ospravedlňoval za svoju generáciu, že Slovensko nezlepší. Čoskoro zareagoval Rado Ondřejíček úvahou O fašírke a generácii.
„Krajinou, kamkoľvek sa pohne, hýbu jednotlivci. Generácie ich činmi trpia alebo z nich profitujú, ale stav generácie nemôže byť príčinou, vždy je len dôsledkom,“ odkázal Rado svojmu mladšiemu kolegovi. S dodatkom, že zmysel má robiť to, čo vie každý z nás najlepšie. Nezmysel je robiť to pre imaginárne Slovensko. „Rob to pre seba,“ radí Rado.
Za normálnych okolností nie je možné, aby traja ľudia mali iný názor, no pritom by všetci mali pravdu. Nie je to možné, ak je predmet sporu rovnaký.
Táto diskusia sa vedie okolo zmeny Slovenska k lepšiemu. Nie je úplne jasné, ako by to lepšie Slovensko malo vyzerať. Ale je isté, ako by vyzerať nemalo.
Táto krajina by o desať rokov nemala vyzerať ako dnes. „S neadekvátnym školstvom, lacnou a nevzdelanou pracovnou silou, so súdmi, na ktoré sa nedá spoľahnúť a so zdravotníctvom na hrane kolapsu,“ ak mám citovať Sama.
A keď sa vrátim k úvodu tohto článku, na Slovensku by sa žilo lepšie, keby sa úradníci a zamestnanci (polo)štátnych firiem nesprávali k ľuďom ako arogantní imbecili.
Radov liek je taký jednoduchý, až sa zdá byť dokonalý. Robme všetci to, čo vieme najlepšie a ono sa to celé pohne kamsi dopredu. Aj školstvo, aj súdy, aj nemocnice.
Lenže skvelí učitelia, charakterní sudcovia a obetaví neskorumpovaní lekári žijú na Slovensku už aj dnes. Napriek tomu je výsledný dojem inštitúcií, v ktorých pracujú, skôr žalostný.
Teraz čo? Byť trpezlivý a počkať, kým šikovní budú v prevahe?
Chyba v matrixe
Nie je to nová myšlienka, dokonca som ju už počul aj z úst pár politikov. Potrebujeme zlepšiť fungovanie inštitúcií. Nezamestnanosť je samostatná téma, no všetko ostatné, čo vymenoval Samo, nie je prejav nedostatku nadšených a šikovných jednotlivcov. Ale chybného nastavenia celku.
Pre lepšie porozumenie ďalší príklad zo života.
V krajine, kam prezidenti chodili kuť rýle a jeden biely kôň zázračne zbohatol na obchode s jabloňovými očkami, pôsobila firma menom Slotex. Tá pred poldruha rokom prestala zamestnancom vyplácať mzdu a odvádzať za nich odvody do Sociálnej poisťovne. Dlh firmy v poisťovni narástol na 1,2 milióna eur.
Prvé upozornenie na tento stav dostal Inšpektorát práce v máji toho roku. Vykonal kontrolu, firme nakázal všetko dať do 30 dní do poriadku a o náprave informovať.
Nič z toho sa nestalo, čo sa však inšpektorát dozvedel až v auguste na základe iného podnetu na Slotex. Trvalo vyše mesiaca, kým inšpektorát firme opätovne prikázal vyplatiť šičkám mzdy.
Keďže firma si rozhodnutie ani len neprevzala, úrad jej uložil „závratnú“ pokutu 5-tisíc eur. V decembri. Od prvého podnetu na konanie firmy ubehlo sedem mesiacov.
Keď ombudsmanka Jana Dubovcová skritizovala inšpektorát za pomalý a málo razantný postup, dočkala sa nasledovanej reakcie: „Plnili sme si svoje povinnosti tak, ako nám ukladá zákon.“
Tá chyba v programe vyzerá takto: máme inštitúciu (a nie jednu) s nemalým rozpočtom, ktorá plní svoju misiu podľa litery zákona. No aj tak je to nanič a na konci dňa si tí, ktorých má inšpektorát chrániť, musia od rodiny popožičiavať 1600 eur na súdny poplatok, aby mohol byť na firmu uvalený konkurz.
Teraz späť z reality ku kaviarenským rečiam.
R. Ondřejíček ako príklad dobrého, ktoré sa vykonalo vďaka konkrétnym jednotlivcom, spomína festival Pohoda. Je možné, že Pohoda pomohla ku vzniku množstva skvelých kapiel, vycibrila vkus státisícov Slovákov, ktorí si navyše na vlastnej koži môžu overiť platnosť Samovej múdrosti, že „ľudia by mali byť k sebe dobrí“.
Lenže to je asi tak všetko. Trenčiansky festival môže trvať aj týždeň, ale k prípadom ako Slotex bude dochádzať aj naďalej, objavia sa Varehovi nasledovníci, o ktorých sa ani nedozvieme a pri nákupoch tomografov do nemocníc sa budú ďalej ulievať milióny.
Prichádza moment, keď sa tento článok prestane mnohým páčiť.
Preberte sa
Reč bude o politike. Či sa to niekomu páči, urobiť z inšpektorátu prácu rešpektovanú inštitúciu, zo škôl miesta, kde každé decko dostane príležitosť objaviť radosť z poznávania a z policajtov ľudí, pre ktorých heslo „Pomáhať a chrániť“ nebude len nálepka na aute, je v možnostiach predovšetkým politikov.
Tento fakt pritom nijak neprieči Radovej teórii, že na začiatku veľkých zmien sú vždy jednotlivci, v ktorých sa „kombinujú sny s výnimočným talentom“.
Problém je, ako napísal Samo, že politickú scénu pomaly berú do rúk naši rovesníci, ktorí nemajú ani sny, ani talent. Môžeme sa smiať zo všetkých tých kolesíkov a martvoňov, akí sú hlúpi. Ale, po pravde, dôvod na smiech majú oni. Pretože sme naivní. Snívame o akomsi nepolitickom riešení tejto mizérie, zatiaľ čo oni, prakticky uvažujúci kolesíkovia, rozhodujú o našich životoch a peňaženkách. A komu teraz v mysli napadlo, že o ňom žiadni mladí súdruhovia nerozhodujú, odkazujem, nech sa preberie.
Keď som v máji 2011 robil rozhovor s podpredsedom SDKÚ-DS, na záver som mu položil nasledovnú otázku: Akú budúcnosť má strana, v ktorej nikto okrem jedného z najnepopulárnejších politikov v krajine nemá ambíciu stať sa predsedom?
Ivan Mikloš sa svojho predsedu zastal, vraj ešte má čo priniesť slovenskej politike. A dodal: „Budúcnosť SDKÚ-DS, ak dovolíte, by som nechal na SKDÚ-DS. Ale ak k nej chcete prispieť, vstúpte a môžete ju meniť zvnútra.“
Myslím si, že zo strany Ivana Mikloša to bol skôr šikovný diskutérsky protiútok než reálna ponuka. Lenže v konečnom dôsledku mal pravdu. Strany, najmä na Slovensku, sa nemenia, keď sa veľa ich voličov vyplače zo sklamania na internete. Menia sa až s ľuďmi, ktorí do nej vstúpia a majú vyššie ambície ako byť len do počtu.
Tiež by som bol radšej, keby sa tu veci dali meniť k lepšiemu tlakom zdola. Lenže toto nám veľmi nejde, vytlačiť vieme jedine tak transparent s nápisom Gorily do basy. Neviem, prečo to tak je. Platí, že väčšina zásadných zmien vo fungovaní tejto krajiny sa uskutočnila zhora. A nezdá sa, že sa to v dohľadnom čase zmení.
Samo tvrdí, že naša generácia túto krajinu nezlepší. Možno má pravdu. Má ju určite, ak sa s jeho predpokladom stotožnia všetci, ktorí si myslia, že ju zmeniť treba.
Druhá možnosť je parafráza Radovej myšlienky: zmysel má robiť to, čo vie každý z nás najlepšie, no až vtedy, keď to nerobí len pre seba. A keď nie je taký naivný, aby si myslel, že tú zmenu uskutoční niekto iný, keď raz všetci tí kolesíkovia odídu. Neurobí, neodídu.
Uverejnené v denníku SME, 11. okóbra 2013
Foto: SITA
