Spraviť ozajstný štátny sviatok z 28. októbra je už nemožné

V slovenskej politike sa už dávnejšie rozmohol jeden nešvár – strany a ich predstavitelia v snahe prihlásiť sa k dielu nejakej osobnosti našich dejín alebo k odkazu významnej historickej udalosti zatúžia schváliť na ich počesť špeciálny zákon. Takto sa do našej legislatívy vrátili zo záhrobia Štefánik (počas prvej Dzurindovej vlády) a Hlinka s Dubčekom, na ktorých si robili marketing Ficove vlády.

Poslanci za SaS Ondrej Dostál a Peter Osuský sa už pár rokov pokúšajú presadiť zákon, vďaka ktorému by bol na Slovensku 28. október – deň vzniku Československej republiky – štátnym sviatkom. V ich prípade nepochybujem o úprimnej snahe uctiť si tento významný medzník v našich dejinách. Sú to práve títo páni, ktorí každý rok organizujú verejné zhromaždenie na počesť založenia spoločného demokratického štátu Čechov a Slovákov. Myslím si však, že urobiť z 28. októbra štátny sviatok nie je dobrý nápad. Hoci aj mne samému sa kedysi pozdával.

Keby tu bola tradícia

Prvý, najdôležitejší dôvod mojej skepsy voči takémuto kroku je fakt, že by to bol podobný štátny sviatok, ako je Deň ústavy SR alebo Deň vzniku Slovenskej republiky. V oboch prípadoch sa dajú vymenovať konkrétni jednotlivci, ktorých zásluhou sme sa dopracovali k základnému zákonu nášho štátu či k štátu samotnému. No zvyšku spoločnosti sa tieto udalosti takpovediac iba akosi pritrafili (rovnako ako vznik Československa). Neboli výsledkom vzopätia širokých más, prejavom ich dlhoročnej túžby, ktorá vyvrcholila spontánnymi oslavami, keď sa dielo konečne podarilo. A vlažne, ako sviatok nadelený vrchnosťou, najmä prvý z uvedených dní aj oslavujeme. Obávam sa, že podobne by to dopadlo aj v prípade štátneho sviatku Dňa vzniku samostatného česko-slovenského štátu. Nemalá časť občanov a občianok Slovenska k tomuto dňu nemá vzťah a nebol by pre nich nič viac ako len deň voľna, dátum v kalendári na úrovni 5. júla či 15. septembra. A to si podľa mňa prvá republika nezaslúži.

Nemuselo by to tak byť, keby oslavy vzniku spoločného štátu mali u nás tradíciu, keby sme roky systematicky a dôstojne stavali na tomto dni svoj národný mýtus. Lenže nič také sa nedeje, čo je druhý dôvod mojej skepsy voči navrhnutému zákonu. Obaja páni poslanci mi možno budú oponovať, že schválenie nového štátneho sviatku je dobrý impulz, aby sme podobne ako Česi s budovaním takéhoto mýtu konečne začali. Myslím si, že to už nie je možné. Po prvé, my sme neboli hybnou silou spoločného štátu a aj preto ho necítime (na rozdiel od Čechov) ako pilotnú verziu ponovembrovej samostatnej Slovenskej republiky či ako nadväznosť na naše staršie dejiny. Naša hybná sila práveže smerovala k odpútaniu sa od svojho staršieho brata, a tak sa nám podarilo najprv spoločný štát ľudácky rozbiť a o tridsať rokov neskôr prerobiť na federáciu. Za takýchto okolností ťažko budovať národný mýtus, lebo jeho slovenské pokračovanie bolo jeho popretím. Po druhé, existuje iná historická udalosť, kde sme sa vedome a aj vlastnými silami prihlásili k demokratickým hodnotám – Slovenské národné povstanie. No v budovaní mýtu SNP máme ešte nejaké rezervy. (Choďte sa napríklad pozrieť na stálu expozíciu v Múzeu SNP v Banskej Bystrici a zaplačete. Spýtajte sa ľudí, ktorí o Povstaní vedia, a väčšina bude hovoriť niečo o partizánoch.) Poďme to zmeniť. A potom sa môžeme vrátiť k debate o výročí vzniku ČSR ako o štátnom sviatku.

Jedno pozitívum

Navyše, zdalo by sa mi priam absurdné, aby sme si pripomínali vznik demokratického multikultúrneho a multietnického medzivojnového štátu, ktorý v tridsiatych rokoch prijal pár desiatok tisíc (nielen židovských) utečencov z Nemecka a Rakúska, v situácii, keď by podľa prieskumov dvom tretinám mladých Slovákov a Sloveniek prekážalo mať za susedov moslimskú rodinu a pre polovicu by bol problém gejský pár vo vedľajšom byte. Ak si naozaj chceme uctiť odkaz prvej republiky, začnime robiť niečo preto, aby sme raz boli jednou z najtolerantnejších krajín Európy a nie naopak, ako je to teraz.

Myslím si aj, že vo vedomí väčšiny z nás sa štátne sviatky a dni pracovného pokoja zlievajú do jednej množiny dní, keď sa nejde do práce či školy a niečo si vtedy pripomíname. Takých dní nie je päť ani osem – ale rovno pätnásť. To nie je práve málo. S každým jedným, ktorý by na tento zoznam pribudol, sa význam všetkých dokopy v mysliach ľudí zmenšuje.

Jedno pozitívum návrhu poslancov okolo Ondreja Dostála predsa len vidím. Aj predstavitelia najsilnejšej opozičnej strany Hlas-SD považujú vznik Československa za dôležitý míľnik v našich dejinách. Možno aj iniciatívu vládnych poslancov podporia, dospejú pri nej ku konsenzu. A to v dnešnej polarizovanej spoločnosti vôbec nie je málo.

Pavel Sibyla

Článok bol publikovaný v Denníku N dňa 2. novembra 2020