Pozitíva moratória na prieskumy

Na začiatku druhého týždňa moratória na volebné prieskumy môžeme venovať pár viet téme, na ktorú sa moratórium nevzťahuje: či má toto moratórium vôbec nejaké pozitíva. Všeobecný konsenzus u ľudí, ktorí sa pravidelne vyjadrujú k verejnému dianiu, je, že nemá. Dovolím si nesúhlasiť.

Prvé pozitívum sme mali možnosť vidieť pred vyše rokom počas župných volieb a aj v prebiehajúcich prezidentských voľbách. V oboch prípadoch (a tá situácia sa bude ešte veľakrát opakovať) vznikla u jednej časti politického spektra potreba spojiť sa za jedného kandidáta, čím sa zvýši šanca na porážku kandidáta reprezentujúceho inú stranu či hodnoty. Najdôležitejšie a aj pre voličov najzrozumiteľnejšie kritérium, podľa ktorého sa dá povedať, kto v čí prospech by sa mal vzdať, sú preferencie kandidátov v predvolebných prieskumoch. Ak je dovolené zverejňovať výsledky prieskumov najneskôr dva týždne pred voľbami, vytvára to tlak na kandidátov, aby urobili rozhodnutie o (ne)vzdaní sa v rovnakom predstihu. Za pozitívne na tom považujem to, že následné dva týždne sú dostatočne dlhý čas, počas ktorého sa voliči odstúpeného kandidáta dokážu „prekonvertovať“ na voličov podporeného kandidáta.

Čím neskôr sa objaví informácia o vzdaní sa jedného z kandidátov, tým väčšie riziko, že časť jeho voličov ho aj tak bude voliť. Buď preto, že k nim informácia nedorazila, alebo ho zakrúžkujú takpovediac z trucu. Keď sa v roku 2004 Eduard Kukan tesne neprebojoval do druhého kola (na druhého Ivana Gašparoviča mu chýbalo 3644 hlasov), vzdal sa kandidatúry krátko pred prvým kolom bratislavský župan Ľubo Roman. Na hlasovacích lístkoch sa však objavil a zahlasovalo za neho 1806 ľudí. Keby nielen on, ale aj František Mikloško a Martin Bútora (obaja získali po 6,5 percenta) odstúpili a odstúpili by včas, slovenská spoločnosť by bola ušetrená Sofiinej voľby v druhom kole, kde si vyberala medzi Mečiarom a Gašparovičom.

Za druhé pozitívum na dvojtýždňovom moratóriu na prieskumy považujem vytvorenie väčšieho priestoru na spôsob rozhodovania voličov, ktorý mnohí považujú za ideálny – t. j. na základe programov strán a predstaviteľov, a nie na základe prieskumov. Ak by do nášho uvažovania oveľa menej vstupoval strach, že môj hlas pre 3,5-percentnú stranu prepadne, alebo uspokojenie, že moje večne osempercentné KDH to zase dá, parlamentná zostava by možno vyzerala o dosť inak.

Jasné, je to idealizmus, myslieť si, že voliči sa prestanú rozhodovať aj na základe preferencií strán v prieskumoch. Vždy budú a dnes tak robia na základe dva týždne starých, ale dôveryhodných prieskumov, keďže až na pár výnimiek naše mienkotvorné médiá informujú primárne o prieskumoch z dielne agentúr Focus a AKO. Ak by moratórium neexistovalo, bolo by ťažké si predstaviť, že facebookové profily neexistujúcich ľudí a čudných organizácií napchajú pár dní pred voľbami desaťtisíce eur do sponzorovaných postov s vymyslenými výsledkami prieskumov volebných preferencií od neznámych agentúr? A ovplyvnia tým rozhodovanie nezanedbateľnej skupiny voličov? Takémuto scenáru by bez moratória nič nestálo v ceste. Otázne je, či je toto riziko natoľko vážne, aby zákon obmedzoval prístup voličov k čerstvým dátam od renomovaných agentúr.

Často zaznieva argument, že moratórium na prieskumy robí z politických strán privilegovanú vrstvu, keďže stranícke centrály vedia aj počas moratória, ako na tom strany sú – z prieskumu, ktorý si strana objedná, ale nezverejní. Bežný občan je o túto informáciu ukrátený. Touto logikou sa dá tvrdiť, že v prípade práva na súkromie sú zase privilegovaní bežní občania. Nemusia trpieť takú pozornosť médií ako politici, nemusia sa obávať, že komentátori si na nich budú brúsiť jazyk, a vedia, že sudcovia ich pri žalobách za ohováranie budú chápať viac ako politikov. Ak by sme prijali názor, že tí, ktorí hlasujú (voliči), nemajú byť ukrátení o žiadnu relevantnú informáciu, ktorú majú k dispozícii tí, ktorí súťažia (politické strany, kandidáti), tvrdili by sme tým, že všetci majú mať na všetko rovnaké právo. A že neexistuje nič ako verejný záujem.

Samozrejme, je mi jasné, že to nebol verejný záujem, čo exministra Roberta Kaliňáka v roku 2013 motivovalo, aby presadzoval zavedenie moratória na volebné prieskumy. On vtedy hovoril čosi o ochrane malých strán, no určite nemal na mysli napríklad OKS. Skôr pofidérne financované projekty typu 99 % či TIP, ktorých jediným zmyslom existencie bolo odobrať hlasy opozičným stranám. Dvojtýždňové informačné vákuum by v budúcnosti zrejme malo v hlavách voličov vytvoriť priestor na ilúziu, že sa podobné nové účelové projekty do parlamentu môžu dostať. Slovenský volič v prípade týchto strán prejavil v minulosti istú zrelosť – strana 99 % získala pred siedmimi rokmi v parlamentných voľbách len 1,58 percenta, strana TIP pred piatimi rokmi vo voľbách európskych 3,69 percenta. A verím, že to dokáže aj v budúcnosti – či už moratórium na prieskumy existovať bude, alebo nebude.

Dvojtýždňové moratórium na zverejňovanie volebných prieskumov neznamená pre náš volebný systém nejakú katastrofu. A argument, že v iných vyspelých krajinách ho nemajú, nie je argument, lebo vo väčšine vyspelých krajín nemajú ani pravidlo, že zmluva so štátom je platná až po zverejnení na internete. No vidím jeden silný dôvod, prečo by v budúcnosti toto moratórium malo byť zrušené. Prehlbuje totiž nepochopenie prieskumov širokými vrstvami obyvateľov. Mnohí ich považujú za predikciu výsledku, nie za nástroj na sledovanie trendu. Ak posledný hodnoverný prieskum môže byť zverejnený naposledy dva týždne pred voľbami a až tretina slovenských voličov sa rozhoduje, koho bude voliť, iba sedem dní pred termínom volieb, nie je možné, aby dva týždne starý prieskum lícoval s výsledkami volieb. Budú to o dosť iné čísla (ako to bolo aj pred tromi rokmi), čo len u mnohých Slovákov umocní dojem, že prieskumné agentúry sú buď babráci, alebo firmy na manipulovanie verejnou mienkou.

Áno, proti tomuto nepochopeniu treba bojovať vzdelávaním v kritickom myslení. No výsledky sa prejavia veľmi pomaly. Oveľa rýchlejšie je zmeniť zákon, moratórium zrušiť a zamedziť tak šíreniu bludu o zmanipulovaných prieskumných agentúrach. Síce nie som fanúšik rýchlych riešení, ale pokiaľ ide o boj proti konšpiráciám, času máme strašne málo.