Minister Gröhling, prestaňte už márniť čas

V polovici novembra som napísal, že žiaci druhého stupňa základných škôl a stredoškoláci sa vrátia do tried najskôr na jar. Viac ako o svoje meno som tento svoj odhad opieral o skutočnosť, že vláda nenadviazala na celoplošné testovanie sériou ďalších zmysluplných a predvídateľných opatrení, ktoré by dokázala aj slušne odkomunikovať a tým zvýšiť ochotu ľudí opatrenia dodržiavať. Pozitivita PCR testov sa vtedy pohybovala na úrovni 20 percent, napriek tomu sa fantazírovalo o návrate detí do škôl. Čísla nakazených a umierajúcich nás ešte pred Vianocami vrátili do reality.

Odvtedy sa minister školstva k téme otvárania škôl opakovane vracia, čomu rozumiem, keďže táto téma sa veľmi veľa obyvateľov Slovenska (vrátane mňa) bytostne týka a radi by počuli dobré správy. Lenže povinnosťou politika v kríze je rátať aj s negatívnym scenárom a včas sa naň pripraviť. Ten pre slovenské školstvo znie rovnako ako v novembri: návrat do tried bude možný až začiatkom marca.

Rád by som sa v tejto predpovedi mýlil. Lenže momentálne patríme k tým európskym krajinám, ktoré zápas s pandémiou zvládajú žalostne. A sledujúc tlačovky premiéra a vzťahy v koalícii, človek stráca vieru, že sa na tom niečo zmení. K trestuhodnej neschopnosti vlády prirátajme anglickú rýchlo sa šíriacu mutáciu vírusu, políciu neschopnú zakročiť proti ľuďom bez rúška na nepovolených zhromaždeniach a očkovanie, ktorého rýchlosť znižujú stovky po známosti zaočkovaných „našich ľudí“ a celebrít.

Ak sa aj nejakým regiónom na covidovom semafore prepne farba z čiernej na červenú a otvoria sa materské školy a triedy na prvom stupni, môže to znamenať, že čoskoro sa v týchto regiónoch situácia opäť zhorší. Rakúski a nemeckí vedci totiž nedávno publikovali výsledky mikrobiologických výskumov, ktorých výsledkom je, že deti sú bezpríznakovými šíriteľmi vírusu v oveľa väčšej miere, ako sa doteraz predpokladalo.

Chcel by som preto požiadať ministra školstva, aby prestal márniť čas informovaním o stále novom termíne otvárania škôl, a aby robil niečo pre to, aby žiaci, rodičia aj učitelia zvládli ďalších 6 – 8 týždňov online výučby. Ministerstvo vie už od leta, čo nefungovalo počas dištančnej výučby počas prvej, jarnej vlny pandémie. A vie si zistiť, s čím sa školy borili pred Vianocami. No nikde som nezachytil, ako a koľkým z tých 52-tisíc žiakov bez prístupu k vzdelávaniu počas prvej vlny zabezpečil Gröhlingov rezort výučbu na jeseň a v zime. Nepočul som nič o tom, že štát vyrokúva s telekomunikačnými firmami rýchlejší internet pre tie rodiny školopovinných, ktoré si ho nemôžu dovoliť. Niektorým školám a učiteľom by sa možno zišiel prístup k podporným tímom odborníkov, ktorí by im s dištančným vzdelávaním pomohli. Iné školy by si možno zaslúžili návštevu štátnej inšpekcie, ak namiesto online hodín iba zadávajú bezpočet domácich úloh. A možno by bolo dobré, keby minister splnil svoj sľub z konca decembra, že na rezortnom portáli Edu TV pribudne 300 edukačných videí. Dnes ich je tam ani nie polovica, pričom prvý stupeň základných škôl, piataci a stredné školy majú k dispozícii presne nula videí.

Vyčísľovanie, o koľko nižší príjem budú mať dnešní žiaci, keď dospejú, ako argument na čo najrýchlejšie otvorenie škôl sa mi zdá mimoriadne cynické v prípade, že by sa tým zvýšilo riziko smrti väčšieho počtu našich spoluobčanov, než keby žiaci ostali doma. Ale raz, keď táto pandémia odznie, bude správne vyčísliť straty z nezvládnutého prechodu na online vzdelávanie a pripísať ich na účet ministra školstva Gröhlinga. Lebo za to je zodpovedný takmer úplne, zatiaľ čo za pandemickú situáciu v štáte takmer vôbec.

Pavel Sibyla

Článok bol publikovaný v Denníku N dňa 13. januára 2021. Foto: SITA/Branislav Bibel