Tri choroby, ktoré ohrozujú demokraciu na Slovensku

Takto o rok budeme sláviť 30 rokov od Nežnej revolúcie. So štátnymi sviatkami tohto druhu je to ako s narodeninami. Keď sa ocitnete na oslave päťdesiatky vášho švagra, nebudete mu počas gratulácie pripomínať, že je kvôli častejšiemu pitiu alkoholu hanbou rodiny, že vám dlží peniaze a v živote nič nedokázal. Povznesiete sa nad jeho slabosti a zlyhania a poprajete mu len dobré do ďalších rokov. Okrúhle výročia znesú pátos, pompéznosť i kus pretvárky. Prial by som si, aby budúcoročné oslavy novembra ’89 mali takú úroveň, že na ne budeme spomínať ešte najmenej desať rokov. Rád by som k tomu prispel aj ja. Ako? Napríklad tak, že niekoľko kritických viet o stave našej demokracie zverejním už dnes. Aby som o rok nekazil zábavu.

Read More „Tri choroby, ktoré ohrozujú demokraciu na Slovensku“

Nemôžem voliť Progresívne Slovensko, lebo…

Niečo sa zmenilo. Keď som minulý týždeň ohlásil vstup do Progresívneho Slovenska, reakcie väčšiny mojich známych boli pozitívne. Akoby zapojenie sa do politiky prestávalo byť aktivitou nehodnou normálneho človeka. Akoby nám docvaklo, že ak zodpovednosť za správu vecí verejných nezoberieme na seba my, ďalej nám budú vládnuť rôzni Robertovia, ich spoznori a ich figúrky.

Niekoľkí kamaráti však k podporným slovám pridali aj konštatovanie, že mi síce držia palce, ale Progresívne Slovensko (PS) voliť nemôžu. Prečo?

Prečítajte si celý blog a dozviete sa odpoveď.

Som človek od stredu doľava

„Nie som spokojný s tým, ako je spravovaná krajina a asi nie som sám. Politika ma vždy zaujímala a považujem ju za remeslo ako každé iné, možno v niečom náročnejšie. Keďže v nej ale ide o moc a peniaze, pohybuje sa v nej veľa ľudí, ktorým ide iba o to. Imidž politiky ako remesla potom nie je dobrý. Ísť do politiky považujem aj za morálnu povinnosť mojej generácie pre toho, kto sa na to cíti a má predpoklady. Dostali sme do života veľa dobrého a narodili sme sa v šťastnej dobe.“

Toto je úvod rozhovoru medzi mnou a Monikou Tódovou z Denníka N. Prečítajte si celý rozhovor a dozviete sa aj o tom, prečo som vstúpil práve do hnutia Progresívne Slovensko a nie do projektu Andreja Kisku.

 

 

Ako vrátiť dôveru policajtom a sudcom

Záznam z diskusie denníka SME a iniciatívy Za slušné Slovensko.

Ak nejaká firma či operátor urobí chybu, zákazníkovi sa ospravedlní. Bývalý minister vnútra či policajný prezident na rozdiel od toho všetky prešľapy polície ututlávali. „Potrebujeme poznať pravdu,“ zdôraznil Sibyla. „Nemusí to znamenať, že niekto pôjde do basy. Ale potrebujeme vedieť, ako to bolo. Napríklad v kauze Čistý deň,“ dodal.

Pozrite si celý záznam.

O pravde a odvahe

Prejav na zhromaždení Za slušné Slovensko v Košiciach v marci 2018.

Slovensko – to sú naše rodiny, priatelia, kolegovia. Ľudia, s ktorými zdieľame rovnaké hodnoty. Ľudia, ktorých máme radi a ktorým dôverujeme. Ľudia, ktorí sú nám oporou a inšpiráciou.

No ľudia, ktorí nám posledné roky vládli, pre nás oporou ani inšpiráciou nikdy neboli. Prestali sme im dôverovať a kvôli nim nedôverujeme štátu. Štátu, ktorý nedokázal zabrániť vražde novinára. Štátu, v ktorom sa usídlila mafia. Máme radi Slovensko. Ale stratili sme vieru v štát.

To sa musí zmeniť. V opačnom prípade bude zo Slovenska odchádzať ešte viac mladých ľudí, naša krajina bude upadať. Neprestaneme ju mať radi. Ale bude sa nám ťažko hľadať dôvod byť na Slovenskú republiku hrdí.

Prečítajte si celý prejav alebo si pozrite video.

V čom naše elity zlyhali

Blog inšpirovaný skúsenosťou z diskusie vo Vranove nad Topľou

Kde sa v nás berie ten odpor k elitám? Nazdávam sa, že pre mnohých občanov našej krajiny je vyššie spomenutý fakt o výnimočnosti niektorých jedincov jednoducho neprijateľný. Prijať ho totiž znamená pripustiť, že ja som ten pomalšie mysliaci, nevzdelaný a priemerný. A to je ťažké. Zmieriť sa so svojou priemernosťou môže byť pre niekoho náročnejšie ako vyrovnať sa so smrťou. Lebo na rozdiel od smrti, ktorá nás postihne všetkých bez rozdielu, nám naše nedostatky pripomínajú jednu krutú pravdu: nie sme si rovní.

Prečítajte si celý článok.

Slovensko podľa Sulíka

Blog na margo vízie Slovenska podľa SaS

Sulíkov sen o štáte, ktorý prerozdeľuje menej peňazí v kombinácii s jeho nápadom rodičovského príspevku naviazaného na predošlý príjem a vzdelanie by znamenal, že mnohí rodičia by dostávali menší rodičovský príspevok ako dnes (momentálne 213 eur). A to práve v období života dieťaťa, keď je pre jeho budúcnosť mimoriadne dôležitá pozornosť a láskyplná starostlivosť rodičov. Opak – nedostatok pozornosti a stresy vyplývajúce zo zlej situácie v rodine (napr. finančnej) majú podľa viacerých výskumov negatívny vplyv na krátkodobú pamäť dieťaťa, jeho húževnatosť, sebestačnosť a schopnosť sústrediť sa. Čo sú kľúčové faktory pre šťastný a úspešný život v dospelosti. Sulíkova vízia Slovenska by tak mnohých rodičov postavila pred krutú voľbu – buď výpadok na príjme nahradia ďalšou prácou, no budú tráviť  menej času s deťmi. Alebo sa uskromnia, ale budú bližšie k chudobe.

Prečítajte si celý článok.

Kto, ak nie my?

Stĺpček pre Denník N po zrušení Mečiarových amnestií

Dvíha sa vlna. Táto vlna už nepôjde zastaviť a výsledkom bude Slovensko iné, ako sme doteraz poznali.

No iné ešte nevyhnutne neznamená lepšie. Nikde nie je napísané, že Slovensko sa nevydá cestou Maďarska a Poľska. Minule som písal o generácii Husákových detí a teraz je ten moment napísať nasledovné: mali sme šťastie v tom, kedy sme sa narodili, ako sme trávili mladosť a čo sme zažili v dospelosti. A dnes máme priam morálnu povinnosť urobiť niečo pre to, aby aj dnešné deti vyrastali v dostatku a dospievali v krajine, ktorá bude slobodná, demokratická, neskorumpovaná a plná príležitostí využiť svoj talent.

Čo urobiť, ako? Možností je veľa a vstup do politiky len jedna z nich. No musí nás byť počuť, vidieť, cítiť – v škole, na úrade, v obecnom zastupiteľstve, v novinách aj na ulici. Lebo kto, ak nie my, a kedy, ak nie teraz?

Prečítajte si celý článok. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)

Vy ste minulosť, my sme budúcnosť

Stĺpček pre Denník N

Svet je čoraz komplikovanejší. No vy presviedčate ľudí, že každý zložitejší problém našej mnohovrstevnej súčasnosti má jednoduché riešenie, ktoré sa dá vtesnať do facebookového statusu. Robíte to z vypočítavosti, lenivosti, niektorí z presvedčenia. No u nás narazíte. Neustúpime od požiadavky zmeniť naše školy tak, aby ich absolventi boli kriticky mysliaci tvorcovia lepšieho sveta, nie len jeho pasívni frustrovaní nájomcovia, ktorí hľadajú zaručené pravdy na YouTube, dajú sa kúpiť vlakmi zadarmo a ilúziou stopercentnej bezpečnosti.

Prečítajte si celý článok. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)

Kedy bude na Slovensku lepšie

O dôsledkoch fungovania štátnych inštitúcií systémom “akože”

Enviromentálny fond za ostatných desať rokov poslal do Hodruše Hámre takmer 400 tisíc eur na dobudovanie vodovodu. No posledné štyri roky nikto z Envirofondu do obce nezašiel skontrolovať, či sa za tieto nemalé peniaze v skutočnosti aj niečo postavilo. A až od reportérov RTVS sa dozvedel, že vodovod nebol doteraz skolaudovaný. O vodovod sa nezaujíma ani Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Žiari nad Hronom, takže ani nekontroluje, či voda v ňom je zdravotne nezávadná. Naopak, cesta k novým bytovkám postaveným z peňazí od Štátneho fondu rozvoja bývania skolaudovaná je. Len nie je dokončená. Ako sa vyjadril starosta Jozef Uram, stačí ju už len vyasfaltovať.

Prečítajte si celý článok.

Na obranu úradníkov

Článok na margo vyjadrenia podpredsedníčky parlamentu

Nadácia Zastavme korupciu zastupovala a zastupuje niekoľkých ľudí, ktorí pracovali vo verejnej alebo v štátnej správe, a všetko iné je pravda, len nie, že sú chránené zvieratká. Naopak, boli to ľudia, ktorých sa nadriadení dokázali rýchlo zbaviť, pretože poukázali na čudné kšefty. Moja skúsenosť je, že bežný slovenský úradník je slabo platený, ešte horšie riadený a nikým a ničím nemotivovaný, aby na sebe pracoval a bol hrdý na status zástupcu štátu. Možnosť, že takmer kedykoľvek môže prísť o robotu, z neho robí paranoika, ktorý sa s kolegami uzatvára do úradníckeho disentu a ani si nevšimne, keď sa prestane správať ako človek, a správa sa ako vyšší súdny úradník pri odoberaní chlapca v škole v Brehoch.

Prečítajte si celý článok. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)

Za Martinom Filkom

Stĺpček napísaný v deň, keď zahynul môj kamarát

Spal som naprd, takže nebolo ťažké vstať skoro ráno a napísať stĺpček, ktorý mám dnes odovzdať. Rád by som písal na inú tému ako „Filkáčovo“ zmiznutie, ale nedokážem na nič iné myslieť. Chcel by som, aby sa ukázalo, že to nie je pravda a môj text bude neaktuálny, nepoužiteľný a editor ho bude musieť zahodiť. Mesto je ešte tiché, keď píšem tieto riadky, sedím za stolom, za ktorým sedel pred mesiacom on, keď sme ho pozvali na večeru, a cítim ubíjajúci smútok pri predstave, že naše stretnutia sa už nezopakujú. Žiada sa mi napísať veľa, ale toto nie je priestor na osobné vyznanie. Tak aspoň jedna neosobná poznámka.

Martinovo profesionálne pôsobenie bolo praktickou ukážkou dôležitosti kvality ľudí v „druhom slede“. Keď príde reč na riadenie štátu, skloňujú sa len lídri strán, ministri, poslanci. No na praktický výkon politiky majú zásadný vplyv úradníci, analytici, radcovia, ktorých tváre nevidíme a ich mená nepoznáme. K lacnejším liekom, zdravým verejným financiám či k pravde o PPP projekte novej bratislavskej nemocnice sme sa nedopracovali vďaka premiérovi, ale aj vďaka jednému mužovi v druhom slede a jeho kolegom.

Prečítajte si celý článok. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)

Handzušovci, vydržte!

Petícia na podporu slovenských hokejistov na čele s M. Handzušom

Hokej je hra, v ktorej vyhrá lepší, ak sa rozhoduje férovo. Rozhodovanie o tom, kto bude šéfom slovenského hokeja, férové nie je. Zvýhodňuje kandidáta, ktorý je pri moci, pretože hlasujú aj tí, čo sú od jeho moci závislí. Je to hra, v ktorej nevyhráva najlepší, ale mocnejší. Päťdesiatka slovenských hokejistov na čele s Michalom Handzušom už túto neférovú hru nechce ďalej trpieť. Spôsob voľby predsedu Slovenského zväzu ľadového hokeja je v protiklade s hodnotami a princípmi vyspelého sveta, kam hráčsky aj ľudsky patria. Preniesť tento svet do fungovania slovenského hokeja nie je možné, pokiaľ bude zväz fungovať podľa pravidiel z minulého sveta. Preto požadujú ich zmenu. A keďže za nimi nestojí široký zástup oddaných funkcionárov, ktorí by túto zmenu mohli uskutočniť, hrozia bojkotom reprezentácie.

Prečítajte si celý článok. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)

Od novinárčiny cez Kisku k protikorupčným aktivitám

Rozhovor pre Denník N po príchode do Nadácie Zastavme korupciu

Politikom chýba odvaha povedať verejnosti názor, ktorý sa jej nemusí páčiť. Akoby nedôverovali voličom, že dokážu prijať aj riešenie, ktoré bolí, a že je to ako s lekárom či so zubárom. Ak chceme byť zdraví, sme ochotní podstúpiť zákrok. Politici na rozdiel od lekárov nemajú ambíciu vysvetľovať. Akoby si mysleli, že všetci voliči sú hlúpi.

Prečítajte si celý rozhovor. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)

Stratili sme trpezlivosť

Posledný blog pred odchodom z Trendu

Dostali sme sa do situácie, keď sme nahnevaní z princípu. Stratili sme trpezlivosť – s tými, ktorých si volíme, aj sami so sebou. Potrebovali by sme viac toho, čo nazývam pokojná sila. Silu, vychádzajúcu z presvedčenia, že to, čo človek robí, je správne a povedie k výsledkom, hoci to môže trvať poriadne dlho. „Pokojná sila v ťažkostiach je prvá známka pravej veľkosti,“ napísal raz škótsky spisovateľ a historik Thomas Carlyle.

Prečítajte si celý blog.

Táto krajina nie je pre naivných

Článok nielen o tridsiatnikoch

Problém je, ako napísal Samo (Marec), že politickú scénu pomaly berú do rúk naši rovesníci, ktorí nemajú ani sny, ani talent. Môžeme sa smiať zo všetkých tých kolesíkov a martvoňov, akí sú hlúpi. Ale, po pravde, dôvod na smiech majú oni. Pretože sme naivní. Snívame o akomsi nepolitickom riešení tejto mizérie, zatiaľ čo oni, prakticky uvažujúci kolesíkovia, rozhodujú o našich životoch a peňaženkách. A komu teraz v mysli napadlo, že o ňom žiadni mladí súdruhovia nerozhodujú, odkazujem, nech sa preberie.

Prečítajte si celý článok. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)

Významnejšia sviňa ako Mečiar

Článok pre SME k dvadsiatemu výročiu rozdelenia Československa

Nie som si istý, či v deväťdesiatom druhom roku niekto s menom Ábel Ľalík v Hriňovej žil. Čo viem určite, je, že môj posledný rok života v rodnom Česko-Slovensku vyzeral na nepoznanie od Ábelovho príbehu. Vrátane smutného osudu prasaťa.

Vyrastal som na dedine, kde vhodné počasie na vyberanie zemiakov bolo pre život jednotlivca v danej chvíli dôležitejšie ako to, či vo vile Tugendhat mali dosť ľadu na chladené nápoje.

Vidiek bol síce baštou HZDS a aj moja stará mama mala hneď vedľa sošky panenky Márie podpisovú kartu Vladimíra Mečiara. A určite nie sama. No v to horúce leto som mal skôr pocit, že všetko sa deje akosi pomimo nás.

Pamätám si na pomlčkovú vojnu dva roky predtým – dôkaz o tom, že politik sa vie strápniť v každom režime. Mesiace predchádzajúce rozdeleniu akoby už ľudia, ba aj tí na dedine, boli poučení. A jediný akt, ktorým sa do debaty o bytí a nebytí federácie zapojili, boli voľby. A potom už len čakanie.

Prečítajte si celý článok. (Odomknuté len pre predplatiteľov.)