Balíček Ficovi

Pred Vianocami som Robertovi Ficovi poslal balík. Nevrátil sa mi, takže si ho azda prevzal. V balíku našiel list a knihu Umlčaní. V liste som sa R. Ficovi prihovoril týmito slovami:

Dobrý deň pán Fico,

držíte v rukách knihu, ktorá je ďaleko viac, ako len tristo strán popísaného papiera. Dovoľte mi vysvetliť, prečo som práve Vám poslal práve túto knihu.

V prvom rade by som si želal, aby ste si príbeh o Jánovi Kuciakovi a Martine Kušnírovej prečítali. V knihe je veľa fotografií, kapitoly sú krátke, človek ju zvládne za jeden večer. Asi tušíte, že na viacerých miestach v nej narazíte na Vaše meno a v takých súvislostiach, ktoré Vás nepotešia. S mnohými tvrdeniami autorov o Vašej osobe budete nesúhlasiť. To je prirodzené. Z knihy sa o sebe nedozviete nič nové. Napriek tomu Vám môže niečo dať, ak si ju prečítate.

Dozviete sa z nej, akí dobrí ľudia Ján a Martina boli. Aké mali detstvo, z akých pomerov pochádzali. Prečo sa Ján rozhodol pre štúdium žurnalistiky a Martina pre štúdium archeológie. Ktoré hodnoty boli pre nich dôležité a či nimi žili. Ako ich vnímali ich najbližší. 
Vďaka knihe uvidíte v Jánovi a Martine krásnych ľudí, ktorí boli vzácni nielen pre svoje rodiny, kamarátov a kolegov. A vďaka tomu oveľa intenzívnejšie precítite ohavnosť zločinu, ktorý predčasne ukončil ich životy.

V kútiku duše tiež dúfam, že pocítite smútok, že Jána a Martinu zavraždili. Znamenalo by to, že vo vnútri ešte stále ste človek. A že nie ste už len stroj, ktorého jediným zmyslom existencie sú moc a peniaze.

Ten smútok by Vám mal pomôcť pripustiť svoj podiel viny na tom, čo sa stalo. Viete dobre aj sám: Jána (a s ním aj Martinu) zabili kvôli jeho novinárskej práci. Napísal veľa článkov aj o hlavnom podozrivom z tejto úkladnej vraždy, ktorý si dlhé roky užíval beztrestnosť. Tie dlhé roky sú obdobím Vašich vlád. Desať rokov ste boli najmocnejší muž v štáte, no neurobili ste nič preto, aby sa vrahovia Jána a Martiny báli čo i len pomyslieť, že spáchajú svoj ohavný čin. “Ak sú v našej spoločnosti vodcovia, ktorí svojimi aktivitami, priateľstvami, kontaktmi, činnosťou alebo aj nečinnosťou vytvárali a vytvárajú také ovzdušie, takú klímu, v ktorej sa darí rôznym formám zosobneného alebo organizovaného zla, tak títo majú nepriamu zodpovednosť za to, čo sa tu stalo.” To sú slová biskupa Forgáča, ktoré vyslovil na pohrebe Martin Kušnírovej. Keby ste tam boli, počuli by ste z jeho úst aj výzvu na odchod z politickej scény.

Viem to ja, viete to veľmi dobre aj Vy, vidia to už všetci: Vaša éra sa skončila. Pre mnohých ľudí na Slovensku by to mala byť dobrá správa. Lenže nie je. Ľahostajnosť a bezcharakternosť Vášho vládnutia vytvorili živnú pôdu pre politikov, ktorí sú pre krajinu väčšou hrozbou, než Vy. Slovensko má pred sebou zložité obdobie a aj keby ste prešli nejakým vnútorným prerodom, Vy už nedokážete otočiť smer, ktorým sa naša krajina uberá. Pretože väčšina občanov Vám už nedôveruje a politik bez dôvery je mŕtvy politik.

Možno však máte pred sebou ešte veľa rokov života. Možno sa sám seba pýtate, čím ho vyplníte, ak najvyššie politické priečky budú pre Vás na dlhé obdobie nedosiahnuteľné. Možno Vám tieto úvahy naháňajú strach.

Vaša budúcnosť závisí od toho, kto v skutočnosti ste. Nikto, kto Vás trochu pozná a komu som položil túto otázku, mi na ňu nedokázal dať presvedčivú odpoveď. My dvaja sme sa osobne stretli, myslím, že trikrát. A hoci v dvoch prípadoch išlo o pomerne dlhý rozhovor, bol pracovný. V úsilí vidieť do Vás som si tak mohol pomôcť len Vašimi gestami, pohľadom a čítaním medzi riadkami Vašich odpovedí. Čo som vo Vás uvidel, bol vo vnútri veľmi osamelý človek, ktorý nikomu a ničomu neverí. Keby ste ním neboli, vražda Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej by sa Vás ľudsky hlboko dotkla a prejavilo by sa to aj Vašich následných vyjadreniach a skutkoch.

Ako sa hovorí: nikdy nie je neskoro. Prajem Vám, aby ste našli cestu von z tmy osamelosti a aby ste na tej ceste stretli spravodlivosť, o ktorej ste kedysi tak často hovorili.

S pozdravom

Pavel Sibyla